Niekedy môže byť fikcia taká skutočná, že
skutočnosť sa stáva fikciou

S NAMI

 

     Keď sa za Frankom zatvorili dvere obchodu, bol nadmieru spokojný. Aj keď vonku bolo trochu zamračené a takéto počasie mu nikdy nepridávalo na nálade, teraz mal na tvári veľký úsmev a šťastný výraz. Na ulici bolo málo ľudí a to mu dodávalo ešte väčší dôvod k spokojnosti. Nemal rád, keď sa musel uhýbať okoloidúcim, ktorí doňho surovo vrážali, lebo sa niekam ponáhľali. Dnes nešiel do práce a páčilo sa mu, keď boli počas jeho voľna doobeda vyprázdnené ulice. Niežeby nemal rád ľudí. Práve naopak. Ale mal názor, že doobeda by mal každý sedieť v práci a nie behať po vonku. Aj keď vedel, že to už dávno tak nefunguje. Ľudia sa snažia pracovať čo najmenej za čo najviac peňazí, pracovná doba je flexibílna a už to nieje ako kedysi, že všetci boli v robote od ôsmej do štvrtej.

 

     Ale teraz na okoloidúcich aj tak veľmi nemyslel. Po dlhom čase bol spokojný sám so sebou. Pri takýchto rozhodnutiach mal vždy pocit, že sa nechal niekým nahovoriť, prípadne odhovoriť. Teraz to však bolo inak. Teraz to bolo jeho osobné rozhodnutie. Aj keď minul značnú časť peňazí, bola to dobrá kúpa. Konečne si po dlhom zarábaní a odkladaní mohol dopriať niečo pre seba.

 

     Už sa tešil, ako sa všetkým pochváli so svojim novým mobilom. Bol to najnovší typ, ktorý prekonal všetky predošlé. Mal všetky vymoženosti, ktoré ponúkali ostatné moderné hračky, ale zároveň mal veľa vecí navyše. Toto bola supermoderná hračka. Mal vlastnosti priemerného domáceho počítača, dali sa na ňom hrať kvalitné hry, mal najrýchlejší prístup na internet, vlastný operačný systém, ktorý silno konkuroval dokonca Gatesovmu najnovšiemu systému, mohol na ňom sledovať televíziu, počúvať hudbu, ktorá mala kvalitu hudobnej veže, disk na uloženie 40Gb televízneho, hudobného, alebo akéhokoľvek iného záznamu a veľa vecí ktoré ešte hodlal vyskúšať.

 

     Mobilný telefón bol ešte nedotknutý, uložený v krabici Frankovej igelitovej tašky a jeho kroky boli rýchle, aby sa dostal čo najskôr domov bez poškodenia, nedajbože odcudzenia tohto drahého prístroja. Keď po nekonečnom dvadsaťminútovom cestovaní hromadnou dopravou zatvoril za sebou dvere bytu, s úľavou si vydýchol. Topánky po vyzutí nechal neuložené a prevrátené tak, ako si ľahli a bundu hodil na vešiak tak presne, že tam zostala visieť. Jediné, čo ho teraz zaujímalo, bola igelitová taška a v nej poklad. Vbehol do obývačky, kde už aj taška pre neho stratila akúkoľvek funkciu a význam a letela na zem. V ruke mu zostala iba vzácna krabica.

 

     Keď krabicu otvoril, vykukol naňho krásny strieborný miláčik, ktorý ho vyzýval, aby ho chytil do rúk, ako tú najkrajšiu milenku a nežne poláskal.

Áno, môj miláčik. môj najkrajší miláčik. Teraz budeme stále spolu. Iba mi dvaja. Bude nám spolu veľmi dobre.

 

     Rýchlo doňho vložil svoju kartu, skontroloval, či je batéria v poriadku a dobre prilieha a zapol ho. Displej sa rozsvietil šestnástimi miliónmi nádherných tridsaťdvabitových farieb, zahral ušiam lahodiacu modernú melódiu a privítal ho veľkým nápisom: SOM RÁD, ŽE SI MA PRVÝKRÁT ZAPOL, DÚFAM, ŽE SI MA OBĽÚBIŠ A BUDEME PRIATEĽMI ČO NAJDLHŠIE.

 

     Bolo to očarujúce Frank mal pocit, že ho konečne má niekto úprimne rád.

Nechal ale zatiaľ skúmanie všetkých funkcií tak a zavolal svojej sestre, ktorá bývala s rodinou v susednom meste, aby sa jej mohol pochváliť svojou kúpou.

 

     Vytočil číslo a po druhom zazvonení sa ozval príjemný, ale rozhodný hlas.

„Ahoj Frank, tak čo, už mi voláš zo svojho nového telefónu?“

„Áno Susan, práve som ho zapol. Je super. Úžasné, čo všetko dokáže.“

„Už si skúšal aj niečo natočiť kamerou, alebo pozerať televíziu? Tá kamera je vraj taká kvalitná, ako najlepšia digitálna kamera. A nehovorím ani o displeji.“

„Nie, ešte som ju neskúšal.“

„Keď si ho kúpim aj ja, môžeme potom spolu telefonovať a zároveň sa vidieť. Dá sa to. Má kameru z obidvoch strán.“

 

„Dobre, potom vyskúšame, už musím končiť, len som sa ti chcel pochváliť.“

 

„Daj si ešte aktivovať tú novú službu, čo ponúka operátor. Volá sa S NAMI a má veľmi veľa výhod. Napríklad ti zadarmo pošlú rôzne nové pozadia a pracovné prostredia do mobilu, môžeš platiť cez mobil, môžeš určiť svoju polohu, kdekoľvek si, je to ako permanentná starostlivosť o zákazníka. Je tam veľmi veľa ďaľších výhod. Len si vytočíš číslo 13354, dáš voľbu 1 a hneď to máš aktivované. A je to celé bezplatné.“

„Dobre, vyskúšam to, ďakujem Susan.“

„Tak zatiaľ ahoj Frank a uži si to.“

„Ďakujem, ahoj.“

 

     Franka niekedy udivovali Susanine technické vedomosti, zvlášť na ženu je to úctyhodné, ale predsa len, Susan pracovala vo sfére počítačovej a telekomunikačnej techniky. Vedela toho o technických veciach oveľa viac, ako Frank.

 

     Opäť chytil do ruky svoj nový vzácny telefón a skúmal, aké všetky nové funkcie má k dispozícii a čo všetko môže využiť. Bol to naozaj krásny poklad, stačilo mu, iba keď sa na svojho miláčika pozeral, aby sa mu vykúzlil krásny úsmev na tvári.

     Zrazu zazvonil zvonček pri dverách a Frank išiel otvoriť. Vo dverách sa zjavil Daniel. Vysoký a chudý muž s vážnym výrazom v tvári. Frank jeho návštevu nečakal. Daniela nevidel už nejaký čas, dokonca sa chystal, že mu už v dohľadnej dobe zavolá, ale nejako sa k tomu stále nedostal. Teraz sa aspoň  mohol pochváliť svojim najnovším výdobytkom techniky.

 

„Ahoj Frank.“ Podal mu ruku na privítanie Daniel. „Dlho som u teba nebol a išiel som okolo, tak som si povedal, že sa na chvíľu zastavím. Nemám síce veľa času, ale povedal som si, že ťa musím pozrieť a aspoň pozdraviť.“

„Ahoj Daniel. Jasné, poď ďalej.“

„Nevedel som, či budeš doma, mohol som zavolať.“

„Nie, to je v poriadku, mám dnes voľno.“

 

     Keď sa Daniel na chvíľu posadil a odmietol ponúknutú kávu, alebo čokoľvek na pitie, spýtal sa svojho dobrého známeho, ako sa má, ako sa má Frankova sestra Susan, ktorú nevidel ešte dávnejšie a čo má nové.

 

„Dobre, ďakujem. Práca je v poriadku a vôbec, nesťažujem si.“

Na chvíľu obidvaja zmĺkli, akoby nevedeli, čo si majú povedať. Frank mal myšlienky úplne inde a nevedel sa veľmi sústrediť na to, aby rozvíjal nejakú zmysluplnú konverzáciu.

 

„Ozaj, Daniel, práve dnes som si kúpil najnovší mobil, takže to mám nové.“ Prerušil chvíľku ticha Frank.

„Áno, je to jedna z tých nových vecičiek, s ktorými už môžeš robiť kdekoľvek úplne všetko? Za chvíľu bude mobil aj variť večeru.“ Poznamenal trochu posmešne Daniel.

„Je to úplne najnovší typ. Má tam už skoro všetko. Kamera a displej sú tie najmodernejšie typy, aké v mobiloch môžu byť. Môžem cez mobil platiť, pozerať filmy, navigovať auto...keby som ho mal...v dnešnej dobe už sú také možnosti, že môžeš robiť všetko cez mobil.“

 

„Za chvíľu budeš môcť aj sexovať cez mobil.“ Zasmial sa Daniel. „Ja týmto veciam veľmi neverím. Človeku sa takto podľa mňa môžu kľudne dostať do súkromia. To, že ťa môžu odpočúvať, to nieje nič nové. Ale môžu ti napríklad zistiť, koľko máš peňazí na účte, prípadne ti nejaké vybrať, môžu ťa sledovať, v dnešnej dobe už môžu určiť úplne presne, kde si. Môžu vidieť, v ktorej izbe sa práve nachádzaš, môžu vedieť presne, čo robíš...“

 

„Ja neviem, to je podľa mňa blbosť. Predsa to musí byť nejako zabezpečené. A neviem, ako by mohli vedieť, v akej izbe si. To sú len také obavy, ktoré vyvolávajú noviny a televízia.“

 

„Frank, veď vieš, čo všetko sa dá už urobiť cez internet. A ty to máš ešte horšie. Dvadsaťštyri hodín denne je stále niekto s tebou. A ty sa nemôžeš odpojiť. Veď vieš, že aj keď je mobil vypnutý, určité funkcie stále vykonáva, takže prečo by nemohol aj iné... Ja by som nezniesol, ak by ma niekto mohol vyhľadať vďaka mobilu a vedieť presne, kde som. Rozumieš, to je už zásah do súkromia. Už ti vraj nepomôže ani, keď ho máš vypnutý. Môžu ťa odpočúvať, dokonca sa na teba pozerať. Teraz už má každý mobil celkom kvalitnú kameru a oni to môžu všetko snímať. Môžu napríklad sledovať, ako onanuješ a ty si to spokojne užívaš, bez toho, aby si niečo tušil.“

 

Frank, nechápal, ako mohol Daniel vediť, že niekedy masturbuje. „Dobre, ale...“

 

„Minule,“ nenechal sa Daniel prerušiť, „prednedávnom, som napríklad videl na internete, niekto to tam dal, ako si to chlapík robí rukou a vôbec netuší, že ho niekto vidí. Bolo to natočené bez toho, aby o tom vedel. Jednoducho mal pri posteli položený telefón, samozrejme s kamerou, možno bol aj vypnutý, ale tá kamera ho snímala. Dokonca obraz bol nakrivo. Asi ho mal pri sebe položený na posteli, alebo čo ja viem. Dokonca ten konkrétny človek, keďže tam bolo vidieť v určitých momentoch aj jeho tvár, podal trestné oznámenie. Ale neviem, na koho. Podľa mňa to natáčal mobilný operátor a nejakým spôsobom, zrejme z firmy sa to dostalo na internet.“

 

„To je podľa mňa blbosť. Určite to bolo iba hrané, bol to nejaký herec, ktorý za to dostal peniaze.“

 

„No ja neviem Frank, ja takýmto vecičkám veľmi neverím. Ja mám pre istotu starý telefón ktorý nemá kameru, dokonca ani fotoaparát a žiadny internet a rôzne výhodné služby. Ja verím len sebe. Keby sa tá kamera dala aspoň celkom odpojiť od mobilu, ako to bolo kedysi s niektorými telefónmi s fotoaparátom, ale toto nie...to nemusím. Mne stačí občas si zatelefonovať, poslať nejakú smsku a inak ho mám najradšej niekde v inej izbe.“

 

„Ja neviem, Daniel. Ja som ho ešte ani veľmi neskúšal, takže neviem, čo všetko sa s ním dá...“

„Prepáč Frank, ale ja už musím ísť, prišiel som len na skok. Nemám čas. Veď nabudúce, keď budem mať viac času, zastavím sa, alebo niekam vyrazíme, dobre?“

„Jasné, Daniel, v pohode.  A ďakujem za návštevu.“

 

     Keď Daniel odišiel, Frankove myšlienky sa zase vrátili späť k novému mobilu a musel ho chytiť do ruky. Vtom si spomenul na tú novú službu, ktorú mu poradila Susan. Zavolal 13354, zadal voľbu 1 a za chíľu mu prišlo oznámenie o aktivácii novej služby S NAMI. Celý displej zrazu sám od seba zmenil farby pozadia, obrázky, tvary ikoniek a všetko bolo ešte oveľa krajšie, ako predtým. Najskôr chcel vyskúšať, ako funguje určovanie polohy podľa telefónu. Keď sa k tomu dostal, telefón mu vypísal štát, mesto, presnú adresu, poschodie, dokonca...čo? To vie aj v ktorej izbe sa nachádzam? To je super. Zaujímavé. Nevedel, som, že je to až také presné...to musí mať presný plán môjho bytu, alebo čo...

 

Na obrazovke sa mu zjavilo jeho presné meno a priezvisko, dokonca rodné číslo...aj číslo môjho bankového konta a heslo na výber peňazí?

Zobrazilo sa mu presné miesto jeho zamestnania, výška platu...

Zrazu to všetko zmizlo a na obrazovke sa objavila nejaká tvár. S prekvapením zistil, že je to jeho tvár. Ako hýbal hlavou, pohybovala sa aj hlava na displeji. Keď otvoril ústa, prípadne žmurkol, jeho dvojník všetko zopakoval. Pritom nič nenatáčal, len pozeral do displeja a ten človek vovnútri pozeral naňho. Pozeral sám na seba, ako do zrkadla a nechcel tomu veriť. Frankovi to začalo byť všetko nejaké čudné.

 

„Hmm, zaujímavé, asi si radšej dám pôvodné pozadie a farby.“ Poznamenal pre seba nahlas.