Indiánske tajomstvo
Usalašili sme sa s dedkom pod orechom. - Aj ste si farbili tváre ako praví Indiáni? - spýtala som sa ho. - Aj. - Aj my by sme si mohli. - Veru mohli. - A čím? - My sme sa vždy natierali blatom. - A my sa môžeme džemom! Potom by nás Belko iba oblízal, ani umývať by sme sa nemuseli! - vyskočila som. Babka má predsa na stole pohár malinového džemu! Babka našťastie nebola v kuchyni. Rýchlo som pohár uchytila a utekala naspäť k orechu. - Ten vonia! - prižmuroval dedko oči. - Môžem? - a strčila som do pohára prst. Potom to po mne zopakoval aj dedko a celkom sa nám to zapáčilo. Aj Belkovi sme dali. Džem voňal tak malinovo, že keď sme sa chceli konečne ponatierať ako praví Indiáni, už sme sa nemali čím. - Héj, vy dvaja! - pribehla zrazu babka pod náš orech. - Nevideli ste môj pohár džemu? - Čo hľadá Sokolie oko v tábore Rýchleho šípa? - slávnostným hlasom povedal dedko a vyfukoval z fajky belasé obláčiky, ktoré sa držali za ruky. Babka začala hundrať, kým neobjavila džemový pohár. - Tu je! Vedela som to! No ale toto! Čo ja dám na šišky? - Spýtaj sa Bielej labky, - povedal víťazne dedko a pozrel sa na Belka, ktorý mal hlavu opretú na predných labkách, privieral oči od dobroty, vyplazoval jazyk a tváril sa, že o ničom nevie. Babka len zalamovala rukami a naspäť sa odhundrala do kuchyne. My s dedkom sme indiánsky mlčali.
|