V dave občas vidím svoje alter ego:

Pána, čo napoludnie spí na lavičke
(zahliadol som ho kútikom oka pri zjazde z prudkého kopca)
Má nafukovací vankúš a dlhoročnú prax.

Starčeka, čo sa neprítomne díva ponad plastový pohár s pivom
(každodenný obed)
Vedľa neho sedí  s pohárom bieleho tá, čo ho tam každý deň privedie – 12:00.
Potom nakupuje a on čaká vonku.
Nevrtí veselo chvostom a netreba ho priväzovať.

Hrbaté choré dievča
(sadol som si raz zo zvedavosti do cudzieho auta):
   - má dieťa
   - manžela
   - býva s matkou v rozpadnutom dome (letá sú tam príjemné)
   - srdce jej odmalička vynecháva
Stále posiela smsky aj keď jej nikto neodpovedá. „Prodali jsme nějakou trávu a to kradený auto. Koupili jsme krocany. Jsou legrační. Nemají moc co žrát… Kdy se přijdeš podívat?“

Milenecký pár z ústavu
(na úteku v metre)
Našli niečo čomu rozumeli. Objímali sa.
   - Ona – 130kg, 34 rokov (mierna retardácia)
   - On – 45 kg, 17 rokov (retardácia + depresie)

Ešte spomínam na toho, čo už nevie rozprávať a hovorí očami.
(počas cesty na návštevu k jeho synovi)
Nikto ho nemá rád (bol krutý).
Vlastná žena ho nenávidí a s krutou dôslednosťou sa oňho stará...
Žmurkol na mňa.

Balanc...