A stejně poezie nepoezie čtu si nejraděj všechny ty upřímnosti možná i naivní ale přímočarý nechce se mi už mlžit ani o mý občasný zbabělosti ale každýmu to na potkání nevyklopím jen tobě když si napustil vanu iglauský vody v tý svý venkovský arše s kupou pěny jsem poprvý v životě zapadla na mužský tělo do horkýho ráje kde se ryby třou a nelže se chtěl ses oběsit kvůli ženský ale byla jen chudák opilec jak teď štkala v hospodě kroutila se jak larva měla jsem chuť jí dát pěstí i pro tu její zpozdilou podělanou lítost ale ztratila tě stejně jako mě ztratěj mý děti pro který dejchám tahám tašky vztekám se a vedu k blahodárný chudobě ale jednou odejdu k tobě budu ti píct buchty budem chodit na houby číst si knížky zpívat válet se spolu ve vaně a vesele kašlat na tenhle podělanej uštvanej svět plnej přitroublejch
sraček
a sněhu.
Počet úprav: 6, naposledy upravil(a) 'Diotima', 13.03.2006 12:49.
Naivné, nenaivné, je to úprimné a zároveň nie nudné...a zrelé. Neporovnateľné s inými naivnými cituplnými hlúposťami tuto. Ale máš aj lepšie. Nedám ti tip, aj keď pri inom autorovi by som dala :)
Máš recht - nejni nad upřímnost :-)
Tedy, upřímnost slov.
Protože, zítra, zítra to třeba uvidíš jinak,
už bys to třeba neřekla, nenapsala,
ale teď je to tady a teď to čtu
a teď se mi to líbí.
Za tu živelnost
a za to že mi to sekne právě tady a teď do noty*