| Odpoveď |
|---|
"Kto si?" - začul som kdesi v pozadí hudby, ktorá mi práve vyhrávala v prehrávači. Otvoril som jedno oko a zložil si z uší slúchadlá. Uvidel som akési dievča so spýtavým výrazom v tvári.
"Kto? Ten, čo stále hľadá?" - akosi nezmyselne som odpovedal. Možno to bolo niečím v jej pohľade, prečo som odpovedal takto. Bol som si istý, že sa nepýta na meno. Ešte stále som bol trochu mokrý po tom, čo som si bol zaplávať v oceáne. Začínalo byť trochu chladno...
V očiach sa jej zračila zvedavosť. Sadla si ku mne a mlčky sme spolu hľadeli na oceán. Pripadalo mi to úplne prirodzené.
Bola zvláštna. Akási neskutočná. Vyzerala ako dievča, no jej ženské tvary sa ma snažili presvedčiť o opaku. Tvár mala detsky zvedavú. Ako tvár detí, ktoré zvyknú rodičov celé dni mučiť neuveriteľnými otázkami. Nedokázal som odhadnúť jej vek. V určitých momentoch som jej hádal 16 a v určitých chvíľach pôsobila ako zrelá žena.
Oblečené mala svetlozelené šaty z veľmi jemnej látky. Spod dlhej sukne jej vykúkali len drobné členky. Ramená mala útle a jemne opálené. Vo svetle Slnka, ktoré sa pomaly skĺaňalo nad obzor sa jej hnedé vlasy leskli a dodávali jej vlasom tmavoryšavý odtieň.
"A čo teda hľadáš?" - ozvala sa do ticha ďalšia zvedavá otázka...
"Sám presne neviem. Lásku, seba, zmysel života, Cestu." - samého ma prekvapilo, ako prirodzene plynie tento rozhovor. Úplne prirodzene...
"Prečo?" - znova otázka, na ktorú sa možno ani nedá odpovedať.
"Mám pocit, že mi niečo chýba. Nechcem premrhať zvyšný čas, ktorý mám."
"Hm. Tak preto tu len tak sedíš a pozeráš na more?" - zasmiala sa. A jej smiech mi veľmi pripomenul chichot čajok nad pobrežím, ktoré sa snažili nasýtiť z toho, čo im tam zanechal odliv...
"Oceán ti predsa nemôže odpovedať. Oceán mlčí..." - dodala s úsmevom.
"Oceán je z nás všetkých najmúdrejší. Tvrdia, že z neho dokonca kedysi vzišiel život. Mal by teda mať v sebe ukrytú odpoveď aj na jeho zmysel..." - snažil som sa chabo oponovať.
"A ako teda myslíš, že Ti odpovie?" - znovu sa ozval chichot čajok.
"Neviem. Možno ma niečo napadne..." - povedal som mierne podráždeným tónom. A hneď som sa zaňho zahanbil... Už nie...
"Čo je Láska?" - padla prekvapivá otázka.
"Láska? Na to sa snažia nájsť odpovede mnohý. Lekári, básnici, náboženstvá, chemici... Nikto na to asi zatiaľ neprišiel. Je to bolesť aj radosť. Smútok aj smiech. Slzy a šťastie. Obeta aj utrpenie. Túžba aj dar. Krása. Úsmev. Spaľujúce teplo a zároveň mrazivý chlad. Ticho, ktoré sa rozlieha v tom najväčšom kriku. Útek aj návrat. Boh aj Diabol v jednom. A tisíc mnohých iných vecí..."
"Chcela by som ju raz nájsť..." - povedala akosi priticho a so sklonenou hlavou. V tej chvíli pôsobila staršie...
"Nevrav mi, že si ešte nikdy nebola zamilovaná."
"My nedokážeme milovať."
"My?" - zrazu mi pripadala ešte neskutočnejšia.
"Strážcovia tajomstiev." - vyslovenie týchto slov sa podobalo príboju vĺn na kamennú pláž. Akosi som jej rozumel...
"Tajomstiev?" - predsa mi nedalo neopýtať sa. "Akých tajomstiev?"
"Tých, na ktoré všetci hľadajú odpovede. Aj ty..."
"Tak ak je to naozaj tak, mali by ste ich dať ľuďom. Keby ľudia poznali odpovede, tak by sa svet stal určite lepším miestom. Boli by konečne šťastní."
"Nikto by nebol šťastný. A ty to dobre vieš. Nikto nebude šťastný bez boja. Bez hľadania. Bez snaženia... Bez túžby nájsť. Aj tak by neuverili. Sám to dobre vieš... Ale každý má šancu. Nie každý ju však aj využije..."
"Ja by som chcela zase pocítiť Lásku - no nikto nemôže mať všetko." - Povzdychla si a ľahostajne pokrčila ramenami.
"Povieš mi teda, aký je zmysel toho, že tu sme?" - skúšal som. Stále som nevedel, či jej mám veriť. Bola zvláštna.
"Vravela som Ti predsa, že nesmiem... A okrem toho na vysvetlenie niektorých vecí je ľudský jazyk naozaj úboho chudobný."
"Prečo si sa teda ku mne prihovorila?" - naozaj ma začala zaujímať.
"Privolal si ma... A teda som tu."
"Ako? Veď som ani netušil, že existuješ..." - rozosmial som sa teraz ja...
"Presne týmto smiechom. Pred chvíľou, keď si plával v oceáne si sa tiež rozosmial. Prečo?"
"Bol som asi chvíľku šťastný. Nemyslel som na nič. Len na priezračnú vodu, Slnko nado mnou, hĺbku podo mnou. Mal som radosť z toho, že žijem. Cítil som, že tu patrím. A v tej chvíli ako som si to uvedomil, tak ten pocit prešiel. A unikol spolu s mojím smiechom."
"Našiel si bránu do nášho sveta" - zašumelo jej z pier. "To znamená, že Ty sa môžeš rozhodnúť. Niektoré veci sa nedajú povedať. Ale môžem Ti ich ukázať. Vezmem Ťa tam... Bola by to však tvoja posledná cesta. Návrat nie je možný. A ani ďalšia šanca. Musíš sa rozhodnúť. Sám. Tu a teraz."
Chvíľu bolo úplné ticho. Rozmýšľal som. Bol som sám - nemal som komu chýbať. Hľadal som odpovede celý svoj život. Bez veľkých úspechov. Zrazu som stál pred bránou. Čo to vlastne bolo?
Už som jej veril. V jej pohľade bola múdrosť. Vážny záujem. Trpezlivosť. Sloboda... Šanca, ktorá už viackrát nepríde. Niet cesty späť...
"Túžim po tom celou svojou bytosťou. Vezmi ma tam." - povedal som. A v tej chvíli som vedel, že to naozaj chcem. Je jedno, ako dlho tu ste, ak ste tu zbytočne.
Pozrela sa mi hlboko do očí. Uvidel som v nich celý svoj doterajší žívot. Ako by sa v zelených horských plesách krútil vír udalostí... Podlomili sa mi kolená. Nádherne sa usmiala a zrazu bola tým najkrajším, čo som na svete kedy uvidel.
Podala mi ruku... Stále sa nádherne usmievala. Šiel by som za ňou v tejto chvíli kamkoľvek. Dotkol som sa jej ruky. Bola ľadová... Ako ľadovce v severných moriach. Vykročili sme smerom k príboju. Morská voda sa dotkla jej šiat a zrazu sa začali premieňať na šupiny, ktoré tesne priliehali k jej bezchybnému telu. Malá morská víla...
Neprekvapilo ma to. Veď vlastne toto bol aj môj rozprávkový svet v ktorý som veril... Kráčali sme ruku v ruke spolu do mora. Začínal som rozumieť tomu, čomu som doteraz nerozumel. Nachádzal som v tých pár krokoch to, čo som doteraz márne hľadal ... Odpoveď na najdôležitejšiu otázku prišla práve vo chvíli, keď sa nad mojou hlavou naposledy zatvorila hladina oceánu... |
|
Počet úprav: 2, naposledy upravil(a) 'danuwaanalihi', 04.09.2005 13:35.
Přidat názor ...nápověda k hodnocení  |
|---|
(Pro přidání názoru je třeba se přihlásit)
|
marťánek paní Koutné 
Humble