neviem

všetko je naopak

veľa musieť

a málo chcieť

a vždy je ťažké obetovať šance

kroky

rozhodnutia

a za hrsť lások z krabice „Perspektívne“

sťahujem sa zo svojej duše

pred dverami stojí auto a čaká na môj povel

nervózne trúbi

balím budúcnosť do hnedých škatúľ

zavieram

a nenechávam zažaté

nedá sa vrátiť

svet je postavený z karát

zrútia sa

-

nič s tým nerobím

a len čakám so založenými rukami

kedy na mňa padnú