Osada bude mať totem

Les nebol ďaleko, stačilo obísť rybník. Hora bola voňavá, tmavá a trochu vlhká. Belko sa rozbehol, mával chvostom a ňuchal. Dedko zatiaľ dymil z fajky mieru a čakal. Belko konečne zahavkal.

Jeden, dva, tri, štyri, päť, šesť!

- Dedko! Belko určite našiel veľa húb! - chytila som dedka za rukáv. Keď sme však prišli k Belkovi, sedel na zemi a labkou si pridŕžal žabu. O chvíľu Belko vyňuchal starý opasok. Nakoniec vyňuchal obrovskú šišku a to mi už začalo byť podozrivé.

- Belko vôbec nevie hľadať huby! Ty si ma klamal, - povedala som dedkovi a najradšej by som ho nevidela.

- Ale iba trochu. Veď bláznivé huby obchádzal, čo si nevidela? - tváril sa nevinne dedko. V košíku mal už päť dubákov a veľa kuriatok.

- Ale Indiáni by nemali klamať, - povedala som mu znovu.

- Tak je. Ale to je všetko iba preto, že ešte nemáme totem! - zamračil sa dedko.

- Čo to je?

- To je taký indiánsky kostol. Také veľké ozdobené drevo. Vieš, nechcel som ho robiť bez teba...

- My budeme mať tatom?

- Totem! - poučoval ma dedko, ako keby som bola hluchá. Len som sa trochu pomýlila. No a čo?

- Zapamätaj si: to-tem! A hneď zajtra! - vyhlásil napokon dedko a pobrali sme sa domov.

Sokolie oko sa hubám potešilo a tuším na vojnovú sekeru úplne zabudlo.