Druhá kapitola knihy Až raz budem kapitánom. Pokračovanie textu Zázračná kaša.

     Dnes som na vlastné oči videl, ako si babka vytrhávala na brade chĺpky. Myslela si, že ju nevidím. Ale ja som ju videl a celé ráno som rozmýšľal, prečo jej narástli. Sú presne také, aké máva ujo Hunčík. Raz babka povedala, že ten ich má asi omylom a že mu stačí, aby sa postavil do prievanu a bude po paráde. Vôbec neviem, čo tým babka chcela povedať. Možno sa ujo Hunčík do toho prievanu predsa len postavil a odvtedy rastú chĺpky mojej babke. Je to celé akési domotané. V škole som sa spýtal pre istotu Adama, môjho najlepšieho kamaráta, či aj jeho babke rastú chĺpky na brade.

– Rastú, – povedal.

– A vytrháva si ich?

– Nie, nikdy.

– A prečo si ich teda moja babka vytrháva?

– Asi v nich nemá anténky.

– Anténky?

– Anténky. Moja babka má v tých chĺpkoch také úplne maličké antény.

– Ako vieš, že sú to antény?

– Hovorila mi!

– A načo ich má?

– Keď večer idem spať, zachytáva nimi najstrašnejšie rozprávky z vesmíru a potom mi ich rozpráva.

– Moja babka mi číta z knihy iba také obyčajné rozprávky...

– Preto, že nemá anténky, – povedal Adam. Nemohol som sa dočkať popoludnia. Stále som rozmýšľal o tých anténach. Aké by to len bolo, keby moja babka zachytávala z vesmíru rozprávky. Alebo signály o hrozných bytostiach, čo žijú na vesmírnych lodiach!

     Keď som išiel zo školy, stretol som babku. Bola práve nakupovať. Pozrel som sa jej na bradu, ale už tam nemala ani chlp.

– Babi?

– Áno, Samko.

– Ty tiež zachytávaš z vesmíru signály?

– Čo ti to zišlo na um? Ja neviem, čo vás to v tej škole učia.

– Lebo Adamova babka má na brade také úplne maličké anténky. Všetci si myslia, že sú to chĺpky, ale sú to anténky.

– Samko môj, čo ti to chodí po rozume?

– Sám Adam mi to prezradil! Jeho babka každý večer tie antény ladí a potom, keď príde signál z vesmíru, mu rozpráva strašidelné rozprávky! Každý večer to tak robí!

     Babka nehovorí nič, len ticho klopká paličkou. Keď buchne paličkou po sivej kocke, klopne to ináč, ako keď buchne po čiernej. Klip-klop-klip-klop. Raz som videl v televízii, že sa tak dorozumievali námorníci. Vyklopkávali na takom stroji morušovú abecedu. Čo ak sa babka dorozumieva s vesmírom morušovou abecedou, keď už si povytŕhala tie antény? Ja na nej dobre vidím, že sa tvári inakšie ako včera.

     Konečne sme pri našom dome.

– Musíme ísť peši, – hovorí babka, – opravujú výťah.

A tak sa púšťame na horolezecký výstup. Vždy, keď je pokazený výťah, si predstavujem, že som slávny horolezec. A babka len klopká a klopká svojou paličkou a ja ju vždy ľutujem, lebo ju bolí noha. Aj tie antény som jej už odpustil.

– Počuješ ten zvuk? – obraciam sa na babku, keď stojíme pred našimi dverami.

–  Aký zvuk?

– Taký piskľavý! Čo ak sú u nás bytosti z vesmíru? Čo ak si ich priklopkala paličkou?

– Ach, Samko, – hladká ma babka po hlave, odomyká a na mňa zrazu naozaj vyskočí akási vesmírna bytosť!

– To je náš Maco, – hovorí babka a ja vidím pri jej nohách hnedé šteniatko. Vrtí chvostíkom a kňučí. Rýchlo ho beriem na ruky. Oblizuje mi tvár a robí sa, akoby tu bývalo odjakživa. Opatrne ho hladkám po hlave a škrabkám po chrbte. Veď aj ja to mám rád, keď ma babka škrabká po chrbte.

     – Ja nemusím mať antény, – povedala mi babka večer pred spaním, – lebo som ti zohnala nový vankúš. Je rozprávkový. Keď si zaželáš rozprávku, prisní sa ti. Skočí z vankúša rovno do tvojho sna.

Naozaj mám nový vankúš!

– A neklameš? Bude sa mi snívať aj o strašidelných rozprávkach? Aj o vesmírnych?

– Veď uvidíš, – usmiala sa babka a ja som ju bozkal na dobrú noc. Potom sa zamračila a povedala:

– A nie, že Maco bude spať s tebou v posteli!

– Tak potom dám k nohám postele deku a bude spávať na nej, dobre? A ja mu budem rozprávať psie rozprávky! Lebo keď budem Macovi rozprávať psie rozprávky, dokáže lepšie vyňuchať nepriateľa.

– Nie, nie, Samko, pes je pes, – povedala babka pevným hlasom. Klopkala pritom tou svojou paličkou o podlahu, až sa Maco schoval za nohu postele, skrčil pod seba chvost a kňučal. Prehováral som babku, ako som vládal, ale bola neoblomná. Niekedy je milá, varí mi dobrú pufkanú kašu, ale niekedy je tvrdá, ako keby som ani nebol jej. Tak som musel Maca uložiť do pelecha a ísť do postele sám. Ale dvere do predsiene som si nechal otvorené, aby som na Maca videl. Už nekňučal, no oči mu zeleno svetielkovali. Bolo to úplne strašidelné. Trochu som sa aj bál. Lebo čo ak je to nejaký začarovaný pes?