Keby som nemala starú lampu po babke, nikdy by som nevedela, že u mňa v byte bývajú čajovníčkovia. Moja stará lampa má totiž príjemné mäkké žlté svetlo. Stojí na stolíku a často mi nazíza ponad plece do kníh, ktoré čítam. Zbadala som to už dávno, ale robievam sa, že nič. Predsa si nepohnevám babkinu lampu, čo vyzerá ako veľká kvetina.

     Aj včera. Sedela som vo fotelke, lampa čítala spolu so mnou, na stolíku som mala šálku voňavého čaju a zrazu /stavím sa o čokoľvek, že ste čakali na toto „zrazu“/...zrazu sa po stolíku začali prechádzať takí malí človiečikovia. Pre istotu som si pretrela oči, či sa mi to iba nemarí, ale nie. Človiečikovia sa prechádzali akoby nič a potom sa začali rozliezať po celom byte.

– Hej, ...–  zašepkala som a oni sa na mňa prekvapene pozreli.

– Kto ste? – šepkala som ďalej.

– Ty nevieš? Predsa čajovníčkovia! A šepkať nemusíš.

– Čajovníčkovia? V živote som také niečo nepočula. A nevidela...Odkiaľ ste prišli?

– My sme odnikiaľ neprišli, my sme tu odjakživa.

– Tu, v mojom byte?

– Samozrejme, – tvárili sa suverénne čajovníčkovia a ja som sa štípala do ruky, či sa mi to všetko nesníva.

Potom som sa zamyslela: keď môžem mať spievajúci vysávač a metličku, ktorej každý deň dorastie pes, prečo by u mňa nemohli bývať čajovníčkovia?

– A čo tu vlastne robíte?

– To si celá ty! Deň čo deň vyčituješ z kníh samé múdrosti a nikdy si nevšimneš, ako

máš napríklad ponatriasaný vankúš.

– Vy mi chodíte natriasať vankúš?

– Jasné. Narobíme sa síce, musí nás byť najmenej sto, ale ten výsledok!

Zahanbila som sa, že som si doteraz nič nevšimla.

– A sny! Všimla si si, čo sa ti sníva? – pýtali sa ma čajovníčkovia.

– Skoro nikdy si to nepamätám. Len niekedy...

– To preto, lebo keď sa ráno zobudíš, pozrieš sa hneď do okna. A svetlo odplaší každý sen! Skús po prebudení povedať: Nechcem priveľa, nechcem primálo, vankúšik, vankúšik, čo sa mi snívalo?

– A potom si budem pamätať svoj sen?

– Pravdaže.

     Neviem, či si zo mňa tí malí človiečikovia nerobili blázna.

– A prečo sa voláte čajovníčkovia? Nemali by ste sa volať sníčkovia?

– Vieš, my každý večer vyskočíme z čajovej pary. Takže sa nemôžeme volať nijako ináč ako čajovníčkovia.

– A...teraz idete ponatriasať môj vankúš?

– Mhm..., – smiali sa čajovníčkovia a žmurkali na seba odušu. Cítila som, že niečo kujú. Ale čo?

A tak som ich nenápadne sledovala. Na mojom vankúši vyzerali ako stepujúce mravce. Cupkali a dupkali, až sa môj vankúš usmieval ako obláčik.

– A ráno nám povieš, čo sa ti snívalo, – chichotali sa čajovníčkovia a ako rýchlo prišli, tak rýchlo zmizli. Ani som im nestihla poďakovať. Keď som si ľahla do postele s vankúšikom ako z páperia, oči sa mi zatvorili a zobudila som sa až dnes ráno.

     Otváram oči. Rozmýšľam nad čarovnými slovami, o ktorých mi včera hovorili čajovníčkovia. Fíha! Keby som si len vedela spomenúť... Zatváram oči a tuho rozmýšľam. To som celá ja. Nie že si nespomeniem na svoj sen, ale ani na zázračné slová! Tuším som si ich mala napísať rovno na vankúš...Vankúšik! Áno, v tom zaklínadle sa hovorilo o vankúšiku! Už to mám!  Nechcem priveľa, nechcem primálo, vankúšik, vankúšik, čo sa mi snívalo? A vtom mám v hlave úplne jasno: v sne som aj ja bola malým čajovníčkom. Každý večer som vyskočila z čajovej pary a s mojimi bratmi som čajovo voňavá natriasala svoj vlastný vankúš! A potom sme bielym šálkam v mojej kuchyni zospodu na dno nakreslili úplne maličké kvety šťastia. Na prvý pohľad vyzerali ako malá červená bodka, ale boli to kvety šťastia. A to je všetko, čo si zo svojho dnešného sna pamätám.

     Vstávam a idem do kuchyne. Obraciam šálky dolu hlavou, ale nič tam nevidím. Ale nevzdávam sa. Beriem lupu a ešte raz sa pozorne prizriem svojim šálkam. Sú tam! Na každom dne je malučičká červená bodka! Beriem si aj okuliare – a vidím jasne: kvietok. Zrazu sa teším ako nikdy. Smejem sa a poskakujem ako včera moji čajovníčkovia. Moja babka by povedala, že sa smejem, ako keby som našla železné drievko. Varím si čaj a čakám.

     No konečne! Z čajovej pary vyskakujú čajovníčkovia.

– No ako? Čo sa ti snívalo?

– Nepýtajte sa, veď to viete, – smejem sa a čajovníčkovia sa smejú so mnou.

– Zajtra by sme mohli pokvietkovať šálky aj susedom. Všetkými farbami!

– To nie je problém, – hovoria čajovníčkovia. – Stačí keď si čaj trošku prisladíš medom.

– Také jednoduché? Ako dobre, že mám doma plný pohár lesného medu...