Najlepšia knižka je vraj vkladná
Je po vyučovaní, vonku sa preháňa vietor, slnko sa schovalo a mne je fajn. Mám svoje prvé rande. Keby mi ráno niekto povedal, že dnes sa stretnem s Petrom, tak ho pošlem na liečenie.
Klára už odišla, najprv však nezabudla na mňa povzbudivo žmurknúť /v tom momente vyzerala, že má aspoň desať očí/, všetci sa pomaly zo školy vytratili, len ja rozmýšľam, ako zapôsobiť na Petra. Čo mu poviem? Mám sa robiť vzácna? Vidím, ako stojí za školskou bránou. No, čo už. Nechám to na vývin situácie. Nadýchnem sa a vyrážam do terénu. Uch! Už ma zbadal.
– To je super, Petra, že už si tu. Ahoj...
– Ahoj. Ty vieš, ako sa volám? /Nič múdrejšieho mi nenapadlo. Babka by povedala: kde nič nie je, ani smrť neberie./
– Petra Ľaliová. Veď si na nástenke. Na tých fotkách z pretekov. Bola si super /obleje ma horúčava, lebo si spomeniem na svoju plavkovú superhruď/.
– Aha... /myslela som si, že moje meno vedel skôr, ako ho uvidel na nástenke. Veď mi dal zahrať do školského rozhlasu. Alebo nie?/.
– Bola si super, – pokyvkáva stále hlavou.
Stojíte ako takí dvaja, ktorí ani dobre nevedia, načo sú na svete, ozvala by sa moja praktická mama. Je mi zrazu smiešne. Klára sa ma bude vypytovať tak áko? Ó čom ste sa rozprafalí? Áky má chlas? A óči si si fšímla? Čo jej vlastne poviem? Že Peter tu stojí ako puk, pokyvkáva hlavou, z vrecka mu visí reťaz, nohavice sa mu hompáľajú kdesi pri kolenách, hlas má obstojný a oči modré?
– Mohli by sme ísť na veterníky, – strieľam do vzduchu, lebo akosi neviem, o čom sa s ním mám zhovárať. Koľkokrát som si predstavovala, ako s ním budem hovoriť, ako sa budem tváriť, a teraz mám v hlave vykradnuté.
– Na veterníky?
– Mhm... do cukrárne na Hlavnej.
– Super!
Ja sa asi zmagorím. Čo nepozná iné slovo ako super?
Kráčame k Hlavnej ulici a nič nevravíme. Po piatich minútach pochodu padlých /povedal by tentoraz môj ocino/ Peter konečne naštartoval baterky:
– A kde si nechala tú Nemku?
– Kláru?
– Tú karatistku myslím.
– Kláru. Odkiaľ vieš, že je karatistka?
– Hovorili chalani.
– Tí dvaja tekvicoví dementi sú tvoji kamoši?
– Tak trochu.
– To som mala prísť aj s Klárou?
– Nie, to ja len tak.
To teda je duchaplná konverzácia... Ešteže vchádzame do cukrárne. Našťastie tu nie je nikto známy. Ani Simona a baby z triedy, ani babka s ujom Sádeckým. Sadáme si vzadu do boxu /pri výklade to radšej nebudem riskovať/, Peter ide objednať veterníky a nejaké pitie a ja si vychutnávam pocit, že mám svoje prvé rande. Kedysi som si predstavovala, že keď pôjdem na rande, budem určite nahodená v značkových rifliach alebo v niečom podobnom, že chalan mi prinesie aspoň jeden kvet, že bude príjemne voňať nejakou chlapskou kolínskou a ja neviem, čo ešte som si vyfantazírovala. Faktom je, že Peter nevonia žiadnou chlapskou kolínskou a z jeho vetrovky cítiť akurát šatňový smrad /asi mali poslednú hodinu telocvik/.V nohaviciach, ktoré si zabudol kdesi pri kolenách, vyzerá ako hip-hopový frajer, ktorý mi namiesto ruže nesie tanier s veterníkom. Povedzme, že to nie je najhoršia alternatíva.
Ja sa asi bodnem! Reťazou, ktorá sa mu hompáľa okolo stehna, práve zavadil o stoličku! Vyskakujem ako jojo a pomáham mu.
– Imidž je nanič, – hovorí Peter a smeje sa.
V tej chvíli mi je sympatický. Rada by som sa ho spýtala na veľa vecí. Napríklad na ten deň, keď sa s chalanmi bláznili na ulici a zobrali slepému žobrákovi peniaze zo škatule. Ja viem, že tie peniaze nezobral práve Peter, ale bol medzi tými chalanmi! Na veľa vecí by som sa ho spýtala, ale teraz mi je dobre. Čo, ak by som si túto chvíľku pokazila? Ďobkám do veterníka, akože len tak, aby sa nepovedalo, ale najradšej by som si ho strčila do úst na dva ťahy. Konverzácia viazne, jeme veterníky, popíjame kolu, no - situácia na prášky.
– Zajtra budú vianočné trhy. Pôjdem sa popozerať po nejakých darčekoch, – opatrne hádžem reč.
– My sme už boli v Győri v tom veľkom nákupnom dome. Ani neviem, ako sa to volá.
– A nakúpili ste?
– Jasné. Ja mám kompletný lyžiarsky výstroj. Aj s termoprádlom /moja babka by bola z toho na mraky. Hneď by vykrikovala: s termobielizňou, Petruška, s termobielizňou/.
– A je to veľký rozdiel medzi normálnym prádlom /odpusť, babka/ a termoprádlom?
– Termo je super! Naši ma chceli okašľať, ale nedal som sa. Dostanem aj laptop s napaľovačkou a ešte vytrieskam z fotra skener. Budem mastiť kompík že až.
Cítim sa ako Klára. O čom to točí? Aký kompík bude mastiť? Ale tvárim sa akože je mi to jasné.
– A tebe dajú rodkáči čo? – pozrie sa na mňa a kým mi dôjde, že rodkáči sú naši, Peter dopíja kolu a pchá do seba posledný kúsok veterníka. Čo mu mám povedať? Že u nás je zvykom kúpiť každému knihu a vymyslieť pre neho čo najoriginálnejší darček? Je úplne jedno, či bude stáť tisíc korún alebo desať. Že najkrajšie je to vymýšľanie? Raz vymýšľam s babkou darček pre ocina, raz s mamou darček pre babku a potom s ocinom vyrábame pre mamu niečo uletené a pod stromčekom sa potom na tom dlho smejeme. Ale to mu nebudem hovoriť. Bolo by to, ako keby som našu rodinu tak trochu zrádzala.
– Dostanem od mamy, ocina a babky knihu. Myslím od každého jednu.
– Knihy? – Peter sa mňa hľadí, ako keby som hovorila nejakým nárečím Šošonov.
– No knihy, – nechápem.
– Ja som raz dostal knihu, keď som mal asi desať rokov.
Neviem, čo tým chcel povedať.
– A odvtedy nič?
– A načo? Všetko si nájdem na internete. Vieš, aká knižka je najlepšia podľa môjho fotríka?
– Aká?
– Vkladná, – smeje sa Peter a ja neviem, či sa smeje na svojom otcovi alebo na mne. Zrazu sa cítim hlúpo. Peter vstáva a ide zaplatiť veterníky a kolu.
– Baba jedna, nemala mi vydať. Musíme počkať, kým to rozmení, – sadá si a čakáme. Predavačka sa o chvíľu vrátila, ale mne sa zdalo, že v tej cukrárni sedíme aspoň rok.
– Tak ako zajtra? – pýta sa vonku Peter.
– Idem na tie trhy. A ty?
– S našimi na chatu. Strýko bude mať päťdesiatku. Pečené prasa a tak.
– Tak ahoj. Dík za veterníky.
– Odprevadím ťa, dobre? – povie Peter a chce zobrať moju tašku. Čo ja som sa nafantazírovala o tom, ako mi bude raz nejaký chalan niesť tašku a všetci uvidia, že sme in! Teraz je to tu, a ja to nechcem.
– Musím sa ešte zastaviť u starkej, – vymýšľam si. Veď Peter nevie, že babka býva s nami.
– Aha...
– Maj sa! – vycerím zuby a odchádzam. Už aby som bola doma.
|
|
7
Montrealer 
fungus2 
patafyzik 
malékulatékolečko 
josefk 