| Fialové jablká / 24 |
|---|
Nech žijú moje nové plavky!
Peroxidka si nás obzerala ako otrokov určených na predaj.
– Pôjde Simona, Vierka, Nina... – a oči jej blúdili po našich tvárach. Prehliadni ma, neviď ma, obíď ma, na chvíľu oslepni, vsugerovávala som Peroxidke, čo má robiť, a vpíjala som sa do jedného bodu, lebo to vraj pri čarovaní pomáha.
– ...a Petra s Klárou, – rozhodla telocvikárka o družstve, ktoré bude reprezentovať našu triedu v plávaní. No, ako čarodejnica som neuspela. Som nahnevaná, ale nie preto, že sa mi nepodarilo zakliať Peroxidku, aby na chvíľu oslepla, ale preto, že ma vybrala do družstva. Preboha! Plavecké preteky! Tam bude ľudstva ako na nejakom mítingu! A chalanov tiež. Som zvedavá, v čom budem plávať, keď zo starých plaviek som vyrástla. Nehovoriac o tom, že Simona sa bude s tými svojimi erbegmi pretŕčať v určite novučičkých plavkách aspoň za tisícku.
– Pochop! Vyzerám ako lata! – kričala som na babku, ktorá za nič nemohla.
– Veď z toho sa nestrieľa, – upokojovala ma. Chcela mi na moje staré plavky našiť akési volániky, aby mi hore zakryli moju plochú hruď!
– Nikto nebude tušiť, že pod volánikom nič nie je, každý si bude myslieť pravý opak, – hladkala ma po hlave. Neznášam, keď ma niekto hladká po hlave, keď som rozzúrená. Babka to asi zbadala, lebo rýchlo povedala:
– Pôjdeme hneď teraz kúpiť nové plavky.
To bol šok. Moja sporovlivá babka ide na mňa vyhodiť peniaze! Rýchlo sa obliekam, kým si to nerozmyslí. Babka mlčí celou cestou, radšej ju nedráždim, lebo ešte sa náhodou zvrtne a pôjde domov. Ale možno jej krivdím. Keď moja babka niečo sľúbi, sľub vždy dodrží.
Vošli sme do obchodu s plavkami. Predavačka pred nás povykladala kopy všelijakých farebných plaviek. Tie horory by som si neobliekla ani pod nátlakom! Babka mi ukazuje raz červené /Červená Čiapočka/, potom zelené /žabí sliz/, a tak to pokračuje asi pol hodiny. Nakoniec sa rozhodujem pre modro-biele so šikmými pásikmi.
– To odláka pohľad z tvojej hrude inde, – povie babka presvedčivo. Rovno mohla povedať z tvojich pŕs, ale nemohla to povedať, lebo ja žiadne prsia nemám! Tak je to a s tým nič neurobím.
– Košíčky majú miesto pre taký vankúšik, – vysvetľuje mi babka tajomne a ja na ňu hľadím, ako keby bola nejaký guru alebo čo.
– Chceš povedať, že sa do košíkov dáva výplň? – zízam na ňu, či si zo mňa nestrieľa.
– Petruška, to je normálne. Ja za to nemôžem, že si sa doteraz o také veci nezaujímala, – hovorí babka a hlas má trochu urazený. Rýchlo jej dávam pusu, aby zmäkla, lebo keď je babka urazená, vtedy je celý deň o ničom. Už sa neviem dočkať, až prídeme domov a ja si tie plavky s výplňou vyskúšam.
Doma som sa vrútila do svojej izby, zamkla som sa a rýchlo som si obliekla tú bielo-modrú krásu. No teda! Normálne mi stúplo sebavedomie. Naozaj – keď som si vypchala košíčky na plavkách tými malými vankúšikmi, moja nenápadná hruď zrazu ožila. Až mi dych vyrazilo. Nevyzerám síce ako Simona, ale už sa nemusím schovávať za spolužiačky. A vtom som dostala nápad... Tušila som, že je to haluz, ale nedokázala som sa zastaviť. Zobrala som si zo skrinky na toalety kúsky vaty a do otvoru každého košíčka som si ešte vopchala celkom slušnú porciu mäkučkého obláčika. Bola som úplne super! Keď ma uvidela babka, skoro jej spadla sánka.
– No Petruška! – zalomila rukami a čudne si ma obzerala. Našťastie si nič podozrivé nevšimla. Potom prišiel ocko a ten tiež vyvaľoval oči.
– Vyzeráš akosi ináč, – povedal, ale stavím sa, že vôbec nevie, prečo vyzerám ináč. Keby som mu povedala, že mi narástol chvost, bol by ochotný o tom uvažovať. Ale moje nové prsia si nevšimne! Ale to je celý ocko. Mama prišla až večer, lebo bola so svojimi prvákmi v divadle. Iba zbežne si obzrela plavky a bolo vidno, že sa jej páčili /vatu som si, samozrejme, z košíčkov vybrala/. Ani spať som poriadne nemohla, lebo stále som si predstavovala, ako kráčam okolo chalanov ako gazela /niekde som čítala, že žena s ľahkým a elegantným krokom kráča ako gazela/, vťahujem brucho a vypínam svoje nové prsia. Ozaj, ako sa budeme prezliekať? Určite spolu s tou hnusnou Simonou. Veď ja si tú vatu musím do tých plaviek vopchať ešte predtým! Rýchlo som vyliezla z postele a vopchala som si do plavkových košíčkov dve hrste vaty. Keď mám byť sexica, nech to stojí za to.
Ako som predpokladala: obliekame sa v jednej šatni, Simona sa naťahuje do zelených plaviek s bielymi kruhmi a nezabúda sa robiť zaujímavá:
– Aký máme time?
– Néboj sa, stýchneme to! – hovorí Klára a ja som na ňu hrdá, lebo Simona na ňu jednoducho nemá. Klára má z nás fakt najkrajšiu postavu /aj praktikant na telocviku preglgol, keď sa na ňu pozrel/. Ja som si plavky obliekla už doma - pre istotu som to poistila.
Vychádzame zo šatne a ja zažívam niečo, čo sa mi dosiaľ nikdy nepodarilo: zbieram pohľady chalanov. Cítim sa ako hollywoodská hviezda: vystupujem z limuzíny a kráčam po červenom koberci k vchodu obrovskej budovy, kde udeľujú oskary. Po oboch stranách koberca stoja davy fanúšikov, ktorí naťahujú ruky, aby sa ma aspoň dotkli.
– Sí óchluchla? – drgá ma Klára a hneď som v reáli. Naši chalani vyskakujú ako šimpanzy a ukazujú, ako nám držia palce. Vtom zbadám, ako vzadu stojí Peter a díva sa na mňa. Rýchlo použijem metódu svojej babky: unudene Petra zaregistrujem, zrakom sa kĺžem po schodíkoch na kraji bazéna, z ktorých budeme skákať do vody, potom znovu pohľadom zavadím o Petra a dívam sa, akoby sa nechumelilo. Moja babka by bola nabetón na mňa hrdá. Potom len tak, akože náhodou, sa oňho potknem okom. Je to dobré. Stále sa díva.
Ani neviem, ako som sa ocitla vo vode. Plávam prvá. Klára pôjde posledná, lebo je najlepšia. Cítim na sebe Petrov pohľad. Plávam ako zmyslov zbavená. Možno som aj prvá, neviem. Plávam na kraji, takže z ľavej strany na mňa nikto nešpliecha. Na konci bazéna sa odrážam a ako delfín sa rútim naspäť. Fuj! Čosi odporné sa mi obtiera o ruku. Nejaká medúza alebo čo. Asi mi už pošibáva, v bazéne nie sú žiadne medúzy. A čo ak je to vodný pavúk? Plávam ešte rýchlejšie, aby som tomu hnusu unikla. Keď som dorazila naspäť a chytila som sa okraja bazéna, skáče do vody Simona. Uf! To bol výkon! Utieram si oči zaliate vodou a čosi hnusné mám aj na ruke. Pozriem sa a skameniem. Na mojej ruke je kus vaty, ktorá mi musela vyliezť z plaviek. Presne viem, odkiaľ vyplávala tá hnusná vata: z ľavej strany! Opatrne sa dívam na svoju hruď, obzerám sa dookola, ale nikto mi nevenuje pozornosť, všetci skandujú a podporujú tých vo vode. Akože nič sa ponorím a opatrne si vyberám vatu aj z pravého košíka. Ruku mám zovretú ako boxer a nenápadne ako sa len dá vyliezam z bazéna. Rýchlosťou blesku sa zakrúcam do osušky a utekám do šatne. Čo ak kúsky z mojich vatových pŕs práve plávajú po hladine? Čo ak vata zapchá odtok v bazéne? Čo ak niektorý z plavcov tú vatu vdýchne a v kŕčoch klesne ku dnu? Chytá sa ma hrôza. Len dúfam, že ma nevidel Peter, lebo som znemožnená do smrti smrťúcej. Prezliekam sa, ani vlasy si nevyfénujem, iba rozmýšľam, ako nenápadne odísť domov. Ale neurobím to, lebo doma by som sa užierala a do večera by som sa asi zbláznila. Radšej sa opatrne poobzerám a vojdem do plavárne. Našťastie si ma nikto nevšíma, pre nikoho nie som zaujímavá. Dokonca ani Petra nevidím. Hneď mi je o trošku lepšie. Pozriem sa do bazéna: veď práve pláva Klára a je vpredu aspoň o tri konské hlavy! Vau! Klára pláva ako o život. Prvýkrát vidím Simonu, ako drží palce niekomu inému ako sebe samej. Poskakuje ako koza, piští a pre istotu sa pozerá okolo seba, či sa na ňu aspoň niekto díva. Nedíva sa nikto, a hneď mám lepšiu náladu. Som šťastná, lebo Klára doplávala ako prvá. Naša trieda vyhrala školské kolo!
– Vieš, že nás pri plávaní fotografovali? – prevracia oči Simona.
– A budeme na nástenke! – skáču baby. /Dúfam, že ma nefotili, keď sa mi z plaviek plazila tá hnusná vata/.
– Áko sa ty plavaló? – pýta sa ma po ceste domov Klára.
– Dobre. Prečo? – pýtam sa s divným pocitom okolo žalúdka.
– Lébo pó mne chódyl nejaký páfuk. Dufám, še ta fóda bola chygjenycka.
Mlčím ako ryba. Predsa nepoviem Kláre, že ju vo vode obťažovali moje vatové prsia...
|
|
| Názory čtenářů |
14.01.2010 08:58
 Montrealer  
|
Dneska to bylo napínavé
Ozajstný nervák |
14.01.2010 09:05
 fungus2  |
|
14.01.2010 10:25
sokrates
|
to se nedá vymyslet, tos musela zažit |
14.01.2010 11:46
 patafyzik
|
:) |
14.01.2010 12:42
 peepbo
|
uf :) |
14.01.2010 20:30
 adammi
|
Deti , to je radosť...najmä keď s nimi človek zažije také dobrodružstva* |
14.01.2010 20:37
Bix
|
:))) |
17.01.2010 22:24
 josefk
|
:) |
Přidat názor ...nápověda k hodnocení  |
|---|
(Pro přidání názoru je třeba se přihlásit)
|