O mojej zavraždenej tekvici

Dnešný deň bol teda hustý, to vám poviem! Ale začnem pekne po poriadku. Celé sa to začalo už včera, keď som babke zlikvidovala tekvicu na pečenie. Doniesol jej ju tuším ujo Sádecký. Babka si ju odložila v pivnici, tuším ju aj vreckovkou vyutierala. A ja, nevďačná vnučka, som jej tekvicu vypitvala, lebo som ju potrebovala na výtvarnú. Budeme z dutých tekvíc vyrezávať strašidielka pre malých prvákov, oznámila nám dopoludnia Bublina. Neviem, kedy som si mala tekvicu zohnať, keď som mala popoludní krúžok varenia! Aj v tom má prsty babka. Ona ma dokopala medzi varešky a krémy. Nikdy nevieš, Petruška, kedy sa ti to zíde. Láska ide cez žalúdok. Tak. Potom som bežala do hudobnej a zrazu bol večer. Mama sedela v písomkách ako obyčajne, a keď si začala vytrhávať špagetu z vlasov a prevrátila oči do plafóna, až jej bolo vidieť bielka /na malú chvíľu mi pripomenula Simonu/, vedela som, že opravuje písomku toho nemožného trojbunkového Igora. Môj bohémsky tatík by možno aj išiel po tú tekvicu do hypermarketu, ale určite by priniesol patizón alebo niečo podobné. Je viac ako jasné, že som musela zničiť babkin poklad od uja Sádeckého.

Ráno ma čakala Klára pri výťahu s ťažkou igelitkou v ruke.

– Dve hodiny som pitvala tú obrovskú tekvicu! Všetci z kuchyne zmizli, takže som musela ešte aj vyčistiť stôl! – oznámila som jej.

– Achój! Ja som čistovala tijéž dve chodyny. A prédstaf si, sóbrala som bápke tú félku tékvicu ot Sádeckecho. Tý sa chnéfaš?

– Nie, prečo?

– Nésdrafiš sa so mnou.

–  Ale jasné, že sa zdravím. Ahoj.

– Čó ty jé? Búdeme róbit  stráchošidla a ...

– Strašidlá, nie strachošidlá.

– Tak téda strášidla a úplne fšétky budú fízerat ako Púplina! Tó bude, čo?

Predstavila som si tekvice s vyrezanými očami, nosom a ústami a potom som si predstavila Bublinu. Klára to uhádla! Bublina sa naozaj podobá na tekvicu. Keby mali tekvice hlas, určite by mali taký tenký škrekľavý ako ona. Hoci si myslím, že tekvice by mali mať hlas dutý a hlboký.

Na výtvarnej sme teda vyrábali tie strašidlá, ale nebolo to také jednoduché. Museli nám pomáhať chlapci a tým jediným nožíkom, čo priniesla Bublina, vyrezávali tekviciam oči, nos a štrbavé ústa. Keď sme mali hotových štrnásť strašidelných Bublín, odniesli sme ich na prízemie, kde boli pripravené stoly. Tam sme ich poukladali a slávnostne sme do tekvíc zapaľovali sviečky. Práve zazvonilo, keď sme zapálili poslednú. Na stoloch bolo ešte miesto pre ďalšie tekvice, ktoré vyrobia piataci /Kubo, naša vrana, tiež niesol do školy ťažkú igelitku s vydlabanou tekvicou/. A potom sa to stalo.

Po vyučovaní sme sa s Klárou išli na naše tekvičky pozrieť. Pri stoloch bol iba Kubo Straka a sem-tam zapálil do niektorej z tekvíc sviečku, aby Bubliny pekne vyzerali. Zrazu prišli ku Kubovi dvaja ôsmaci. Klára ma chytila za rukáv a schovali sme sa za stĺp.

– Tó su ty chótbovy. Pśśśt! Búdeme sa tycho dyfat, čó bude robyt Kubo.

– A čo, ak mu niečo urobia?

– Nyječó som cho náučila, tý sa neboj!

A tak sme ticho vykúkali spoza stĺpa, čo sa bude diať. Tí dvaja odporní ôsmaci začali sviečky v tekviciach sfukovať. Dlho sa nedialo nič. Kubo sviečku zapálil, ôsmaci ju sfúkli. Kubo ju zapálil, ôsmaci ju sfúkli. Neviem, dokedy by sa opakovalo toto divadielko, keby Kláre nepovolili nervy.

– Čó mu nédate pókoj? – vykročila k tekviciam a ja za ňou.

– Čo ti pleská? – obrátil sa jeden z ôsmakov a urobil také hnusné gesto. Myslím to s tým vztýčeným prstom. Nemusela som Kláre vôbec prekladať. Zrazu som videla, ako sa jej zúžili oči, ako sa vystrela ako struna, zaklonila sa a noha jej vyletela do vzduchu, päť centimetrov okolo ôsmakovho nosa. Vydala pri tom taký hlasný škrek, že normálne zamrzol vo vzduchu. Čakala som, kedy dopadne na ôsmakovu hlavu a urobí mu na nej hrču. Pripomínala mi divokú bojovú Amazonku, ktorá sa tvári presne ako moja sova.

– To čo má byť? – šepol ten druhý ôsmak a tekvicu, v ktorej chcel sfúknuť sviečku, pustil na zem. Moju tekvicu!

– Rozbil mi tekvicu, – hovorím Kláre a tá sa opäť zaklonila a zašibrinkovala tomu pakovi nohou okolo hlavy. Šrek k tomu ako bonus. A potom sa ozval ešte jeden škrek: Kubo, naša vrana, zaujal obranný postoj, hrozivo sa mračil a pišťal tým svojím slabým hláskom:

– Mám ťa v paži, ty vidlák!

– Áby bolo jásne: Kúba si uš nébudete fšimát! – kričala Klára a tí dvaja len ustupovali a dokonca prikyvovali hlavami. Videla som v ich očiach strach.

– A nébudete si fšimát slábych! Séba si búdete fšimát! Jásne?

Z Kláry hnev až tak prskal. Ešte nikdy som ju nevidela takú nahnevanú. Už vyzerala ako moja sova na druhú. Ozaj, dokázala by som sa postaviť voči tým ôsmakom ja? Alebo niekto z triedy? Možno Marek.

Pakovia sa stratili ako para nad hrncom a my sme dozapaľovali sviečky v tekviciach, ktoré už aj tak dohárali.

– Ten fídlak ty zafrašdyl tékvicu, íde sa na trch! – zasmiala sa Klára a všetci traja sme vyrazili do terénu. Cestou sme si kúpili teplé gofry a ja som si všimla, ako sa malému Kubovi od vďačnosti blyštia oči.