LiTerra

Autoři Stránka autora Názory autora Díla hodnocená autorem

Dílo #60937
Autor:	baucis
Druh:	Tvorba
Kategorie:	Próza/Dětem
Zóna:	Jasoň
Datum publikace:	09.01.2010 17:00
Počet návštěv:	1031
Počet názorů:	12
Hodnocení:	10 4 2 6
Patří do sbírky:	Fialové jablká
Patří do archívu:	<Soukromý> Montrealer: Smetiště

Fialové jablká / 20

Vrana sa konečne šťastne smeje Keď som prišla domov, už od dverí sa ozývala trúbka Louisa Armstronga a džezové kvílenie na mňa skákalo tuším aj z kúpeľne. Jasný znak toho, že doma je iba babka. Pripravovala si nejakú Veselého špecialitu. Nabetón niečo také, čo samo požiera tuky. Babka je na to špecialistka. Vraj zelená paprika je taká, povedala mi minule. Rýchlo som nabehla do kuchyne. Povedať jej o ujovi Sádeckom alebo nie? Babka si pospevovala Hellou Dolly, mala zatvorené oči a rytmicky potriasla hlavou hore a dolu. – Ahoj, babi! – kričím a neviem, či ma počuje. – Máš tam aj papriku? – zvyšujem decibely. Konečne zabrala. – Ahoj! Dvesto gramov. Potom je tam šalátová uhorka, dve paradajky, malá lyžička olivového oleja, veľa kôpru a trošku morskej soli, – odrecitovala babka. – Ty by si mohla napísať tuším aj knihu o odtučňovaní. – Vieš, že som na to aj ja myslela? – zasvietili babke oči, stíšila to džezové šialenstvo a otvorila predo mnou akýsi zošit plný poznámok. Že som ja nedržala zobák! – Tu sú polievky, dokonca niekoľko druhov tukožrútskych. Toto sú zasa špeciality z ovsených vločiek /Pane bože, keby si moju babku mohol aspoň na chvíľu zrušiť!/. Neboj sa, ovsené vločky sú aj v surovom stave. Stačí, keď do nich postrúhaš jablko, a ty máš rada jablká, pridáš buď kokosovú múčku alebo nejaké oriešky. Dobré je pridať napríklad aj tekvicové jadierka, ale nesmú byť solené. /Moja babka otvára ústa, prevracia od dobroty oči a šťastne sa smeje. Potom ukazuje na svoj pás./ Ty ma nepočúvaš, Petruška! – Počúvam, – klamem. – Tak čo som povedala? – skúša na mne svoje učiteľské triky. – Že si zasa schudla. – No toto! Ty si ma asi naozaj počúvala. Veru tak! Ďalšie kilá sú dolu! Mám rovných deväťdesiatpäť! Čo ty na to? To bude ujo Sádecký vyvaľovať oči! Vraciam sa rýchlo do reálu a predstavujem si, ako ujo Sádecký vysedáva raz s mojou babkou v cukrárni a dáva si do tela. Potom sedí u Klárinej babky a šrotí ďalšie sladkosti. Som nešťastná. Babke to rozhodne nemôžem povedať. Možno niekedy inokedy, ale teraz nie. Radšej sa pozerám do jej zošita a počúvam, čo nové vymyslela. Potom idem rýchlo počumieť do kníh, aby som mohla spolu s Klárou a tým malým kikirikášom dolu v pivnici pracovať na svojej osobnosti. Ako pekne to znie. V skutočnosti sa idem učiť biť. Konečne zvoní Klára. – Len poď ďalej, Klárika! – láka ju moja babka. Stavím sa, že jej ide nanútiť svoj špeciálny šalát. Nehovorím? – Tákujem, teta, ja téras némošem. Idem Pétru učit chmáty. – Čo ju ideš učiť? – No chmáty. Aby sa móchla branyt. – Klárika moja, a mňa by si nemohla učiť? Mohlo by mi to pomôcť pri chudnutí... – Jásnačka! – teší sa Klára a ja neviem, či naozaj, či iba z povinnosti. Moja babka a karate! Mne sa asi sníva! Najväčšia haluz storočia! A tak všetky tri zostupujeme zo siedmeho pochodia peši do pivnice. To máme vraj ako predprípravu, aby sme si rozprúdili krv. Dolu nás čaká piatak. Dnes ešte vyzerá ako zmoknutá vrana, ale taká vrana, ktorá už očkom pozoruje, ktoré zrno by vyzobla. Asi mu včerajší tréning dodal odvahy alebo čo. Vchádzame do sušiarne. Teda kedysi slúžila ako sušiareň. Dnes sú tu žinenky. Vau. Ja tu žijem už toľko rokov a netuším o tom, pričom Klára je tu len niekoľko týždňov a pokojne si objaví malú telocvičňu! – Ako pekne prerobili túto starú sušiareň, – čuduje sa babka. – A ty si kto, môj malý? – obracia sa na piataka. – Jakub Straka, – ozve sa vrana a ja sa konečne dozvedám jeho celé meno. Smejem sa ako pojašená, lebo doteraz bol pre mňa vrana a teraz je straka. Ale smejem sa len vo vnútri. Tak, aby ma nepočul. Tiež by mi nepadlo dobre, keby sa na mojom mene ktosi zabával. Petra Ľaliová. To hádam ani nie je možné, aby sa niekto v tejto republike tak nemožne volal. Stačí, keď preberáme baladu Žltá ľalia. Všetci sú mŕtvi od smiechu a ja by som vraždila. Keď budem dospelá, dám si zmeniť priezvisko. Tak. – Jákupa učim branýt sa, lebo cho félky chalany trapejú, – povie Klára a už nepripustí nikoho k slovu. Ukazuje nám, ako sa máme postaviť, ako máme schytiť súperovu ruku a vykrútiť ju. Potom treba vykríknuť a odhodiť nepriateľa preč. Kým sa spamätá, budeme už za najbližším rohom. Teda, nechcela by som byť tým nepriateľom, ktorý by napadol moju babku. Nemá šancu. Tá keď zareve, praskajú bubienky. Veď aj dnes som videla, ako spievala ten džez. Ako sa tak na svoju babku dívam, musím ju obdivovať. Vyzerá síce ako neškodná stará pani pri sebe, ale to len pre neznámeho. Dnes sa vžila do cvičenia tak, že nakoniec prekvapila všetkých. Povedala: – A ty, Kubo, sa neboj. Keď mu vykrútiš tú ruku, zareveš a povieš: mám ťa v paži, ty vidlák! – Čó je to f paši? A fídlak? – pozerá sa striedavo na nás Klára a ja prvý raz vidím Jakuba, tú malú vranu, ako sa šťastne smeje a kričí: Mám ťa v paži, ty vidlák!

Počet úprav: 1, naposledy upravil(a) 'baucis', 11.01.2010 14:33.