Bojujeme u riaditeľa
– Tó bolo, čo? – smeje sa Klára, až jej vypadol z rožka list zeleného šalátu. Rýchlo ho zdvíham, lebo po chodbe ide práve matematikár Skúpy. Tretiu hodinu máme matiku a to by som si teda neželala, aby si nás nejako výnimočne všimol. Často ma vyvoláva a dáva mi riešiť nejaký hnusný príklad, ktorý ešte nikto v triede neriešil. Mám vraj čísla v génoch, povedal mi minule. Ako keby som nemohla byť po ocinovi – bohémovi! Hádžem šalátový list do koša a nahlas sa Skúpemu zdravím.
– Tý si mi záchodyla pólovicu jédla! – smeje sa Klára a vyťahuje mi z rožka môj šalátový list. Kúsok si z neho odlomí a ten si vloží medzi svoje polovice rožka. Prechádzame sa po chodbe, oči mi behajú ako rozčúlené čučoriedky /ja som génius! Výraz oči ako rozčúlené čučoriedky je básnickým skvostom, akého človek s génmi na matematiku vôbec nie je schopný/, nenápadne ako sa len dá škúlim k dverám ôsmej bé a moje uši ako radary zachytávajú každé jedno želanie v školskom rozhlase. Nič okolo mňa sa nedeje! Je to vôbec možné? Ako sa tak dívam okolo seba a očami hľadám Petra, vidím zrazu toho malého ukikiríkaného piataka, čo mi nedávno priniesol do jedálne lístok. Dnes nevyzeral ako zmoknutá vrana, ale ako zlostná vrana. Akýsi ôsmak mu otŕčal ruku s keksom a keď si chcel piatak ten keks zobrať, rýchlo ruku stiahol späť. Vyzeralo to ako stále opakovaný ten istý záber: ôsmak natrčí ruku s keksom, piatak sa načiahne, ôsmakova ruka sa stiahne, ozve sa smiech. Ôsmak natrčí ruku, piatak sa načiahne za keksom, ôsmakova ruka sa stiahne a smiech. Bolo mi malého piataka ľúto. Pozrela som sa na Kláru.
– Óny tam chráju néjaku chru? – nechápala Klára.
– Pozri sa lepšie.
– Fet óny cho trapejú!
Chceli sme utekať za našimi chalanmi, aby piatakovi pomohli, ale stalo sa toto: piatak zrazu čosi zakričal, niečo ako zožer si alebo také niečo, a vykopol ôsmakovi keks z ruky. Najprv sa chcel ten debilný ôsmak na piataka vrhnúť, ale keks, ktorý letel cez celú chodbu, trafil našu učku výtvarnej Bublinu rovno do čela.
– No ale toto! – skríkla Bublina a ja som si vtedy predstavila, že aj ju konečne čosi, teda keks, ďoblo do hlavy. Odkedy vyklopkávala chudákovi Marekovi na hlave morzeovku pre tie fialové jablká, stále čakám, že sa jej to vráti – a stalo sa.
– Kto to bol? – jačala Bublina a na krku jej navierali žily ako motúzy. Trela si čelo a bola samá omrvinka.
– To bol ten malý tam v rohu chodby, – slizko sa Bubline prihovárali naše baby na čele so Simonou, ktorá prevracala oči, až jej bolo vidno bielka. Najradšej by som bola, keby jej to tak zostalo. Ale, žiaľ, nezostalo, lebo spravodlivosť je slepá.
– Ktorý malý? Ktorý? – hnala sa Bublina k piatakovi. Vyzeral ako úplne zmoknutá vrana, ktorá chce zakrákať a nemá hlas.
– Čo si to dovoľuješ? Mohol si mi vybiť oko! – kričala Bublina a schytila piataka za golier.
– Veru tak! Oko! – kývali hlavami naše podlízavé baby.
– Ideme k riaditeľovi! – vyriekla Bublina a ťahala piataka so sebou o poschodie nižšie, kde má kanceláriu náš riaditeľ, ku ktorému sa chodí len vo výnimočných prípadoch.
– Préčo cho nesie k rijádytelovi? Fet cho tý chálany trápovali a on néchcel nyč slé urobit. Tó bola nachoda!
– Asi sme to videli len my...
– Ja pójdem tam a fšétko pofiem!
– Ja tiež, – povedala som a neverila som vlastným ušiam, že to hovorím naozaj ja. Ako v sne zostupujeme s Klárou na prvé poschodie k riaditeľni. Oproti kráča náš matematikár Skúpy a díva sa na hodinky.
– Kam ste sa vybrali, slečny? Už predsa zvonilo!
– Prépačte, my ideme k rijádytelovi nijéčo póvedat, – díva sa Klára na Skúpeho.
– Petra? Deje sa niečo?
– Pán učiteľ, my dve sme videli niečo, čo by mohlo pomôcť jednému žiakovi.
– No, keď je tak, v poriadku. Čím skôr sa vráťte do triedy.
Skúpy ma prekvapil, že sa nás nič nevypytoval. Zrazu som mala pocit, že moje slovo nie je zbytočné. Zaklopali sme na dvere sekretariátu.
– Ďalej!
Vošli sme.
– Čo máte, dievčatá?
– Potrebujeme hovoriť s pánom riaditeľom.
– Vie o vás?
– Nie.
– Ale teraz tam nemôžete, lebo je tam pani učiteľka Bublavá s akýmsi žiakom.
– Ale my potrebujeme s pánom riaditeľom hovoriť o tom žiakovi...
Sekretárka si vzdychla a vošla do riaditeľne.
– No tak poďte, – vyšla o chvíľu a my dve s Klárou sme sa prvýkrát ocitli v pracovni nášho riaditeľa.
– Dobrý deň.
– Dópry den!
– Vitajte, dievčatá. Vraj chcete so mnou hovoriť a súvisí to tuto s Kubom.
– No... my sme sa cez prestávku prechádzali po chodbe a všimli sme si, že akísi ôsmaci sa posmievali z tohto... teda z Kuba a robili si z neho dobrý deň.
– Trápofali cho! – zapichla Klára oči do riaditeľa.
– Brali mu keksy a smiali sa z neho. On začal zúriť a vykopol keks tak nešťastne, že... – nevedela som, ako mám povedať, že keks pristal Bubline na čele.
– Trafil ma do čela, pán riaditeľ! Mohol mi vybiť oko! – kývala hlavou Bublina.
– Vráťte sa do triedy, dievčatá, vec dám na pravú mieru. A ďakujem.
Vyšli sme na chodbu. Neviem síce, ako to všetko dopadne, ale obe s Klárou sme sa cítili ako po vyhranom boji.
– Dnés si záslušime sakusok. Tó bude lépši ako ten šálatovy list, – povedala Klára a ja som dostala obrovskú chuť na veterník. Začína sa však matematika a ako rátam, tak rátam, jeden Skúpy je väčšia veličina ako veterník na druhú.
|
|
8
patafyzik 
malékulatékolečko 
sokrates 
josefk 
adammi 