Paťov ocino je šašo a tak to má byť

     Dnes sme sa v triede rozprávali o tom, čo robia naši rodičia, keď sme v škole. Veľmi nás to nezaujímalo, kým nevstala Darina mandarina a nepovedala, že včera videla v televízii Paťovho otca v akomsi filme a že tam robil takého hlúpeho šaša. Ona by to vraj svojmu otcovi nedovolila. Potom vyskočil Paťo červený ako paradajka a povedal:

– Môj ocino je dobrý herec! V divadle všetci plačú, keď stojí na javisku a práve ho prepichujú šabľou!

– To naozaj? – vyvalila oči Darina mandarina.

– Ticho, deti! – zamiešala sa medzi Paťa a Darinu naša Cibuľa. – Paťov ocko je naozaj dobrým hercom. Vie aj rozosmiať, aj rozplakať. To, že v nejakom filme hrá šaša, to tak má byť. On iba hrá šaša. Je to jeho rola.

– Zemiaková? – zapišťal Tóno, ktorý nikdy nevie, o čom je reč.

– Tóno! Zemiaková môže byť roľa! Toto je herecká rola, vieš? – povedala Cibuľa, ale vôbec sa na hlupáka Tóna nehnevala.

– A môj ocko má röntgenové oči! – povedala Svetlana.

– To by mohol robiť spidermana alebo laserového pátrača! – povedal Lukáš a chcel, aby ho Svetlana so svojím ocinom zoznámila.

– To ako myslíš, Svetlanka, že má tvoj ocko röntgenové oči?

– Tak. On je sochár. Raz som bola v ateliéri, to je taká izba s veľkými oknami, a on tam stál a búchal kladivom a dlátom po kameni. Pýtala som sa ho, prečo to robí, a on mi povedal, že to uvidím až potom, keď bude socha hotová. On v tom kameni videl sochu a ja nie. Hneď som vedela, že má röntgenové oči.

– No, Svetlanka, on má oči normálne, ale vidí nimi viac ako ostatní. Má fantáziu, vieš? Umelci musia mať fantáziu, – povedala Cibuľa.

– Môj ocko je pekár a ja mu niekedy pomáham, – postavila sa Veronika.

– A nie je to nebezpečné? – spýtala sa Darina mandarina.

– Nie. Veď ja nie som v pekárni. Ja sa u nás doma v kuchyni hrám na pekárku a vymýšľam, ako majú vyzerať koláčiky. Robím ich z plastelíny. Naposledy som vymyslela, aby dal ocko do koláčikov dve mandle ako ozdobu. On to urobil a odvtedy si všetci kupujú iba šikmooké orechovníky.

– Hovoríš o pekárni na námestí? – spýtala sa Cibuľa.

– Áno, to je ockova.

– Veď ja si tie šikmooké orechovníky kupujem! – zhíkla Cibuľa a bežala do zborovne. O chvíľu prišla a ukazovala nám, ako vyzerá koláč, ktorý vymyslela Veronika. Naozaj: vyzeral ako Číňan.

     V ten deň sme boli všetci na Veroniku hrdí. Cez prestávku som rozmýšľal, ako by som mohol aj ja pomôcť svojmu ockovi, ale zatiaľ som okrem vynášania smetí nič múdre nevymyslel.