O nesmrteľnej žiarovke, veľrybe a iných zvieratách

     Na prvej hodine som sa už nemohol dočkať, kým príde Cibuľa k mojej lavici a pozrie sa mi do zošita.

– Tvoje A trošku krívajú, – hovorí Samovi Frčkovi a ten sa znovu púšťa do písania. Krčí čelo a vyplazuje jazyk, aby sa mu podarilo napísať veľké A čo najrovnejšie.

– Tieto písmenká sa ti prejedli a tieto sú ako po diéte, – hovorí Cibuľa Ivane.

     Som zvedavý, ako ju omráčim svojimi krásnymi A ja. Ešte sa díva do zošila Peťovi, potom Samovi a teraz stojí pri mojej lavici. Díva sa na moje A, napravuje si okuliare a vôbec nič nehovorí. Zošit si priťahuje k očiam, potom odťahuje, zasa priťahuje a odťahuje. Čo nič nehovorí? Mala by skríknuť To je sila! Alebo Super! Ale ona sa díva raz na zošit, raz na mňa.

– Maťko, prečo si namaľoval každému A ústa?

– Veď ste povedali: vaša úloha musí byť taká pekná, až sa všetky A budú smiať jedno ako druhé. A mne okrem toho poradil aj ujo maliar. A ten maľuje celé ulice, nielen veľké A! – dívam sa odhodlane na Cibuľu, lebo vôbec nerozumiem, ako je možné, že sa nevie rozpamätať na to, čo hovorila.

– Asi máš pravdu, Maťko. Tak som to povedala. Ale oddnes už maľuj veľké A bez očí a bez úst. Dokážeš to?

– Dokážem.

     Nechápem, ako sa učitelia môžu stále takto mýliť. Ešteže som dostal za domácu úlohu srdiečko.

     Potom sa Cibuľa na všetkých pekne usmiala a povedala, že sa porozprávame o tom, čo sme robili v lete.

– My sme boli ďaleko, v jednom starom dome, kde bolo veľa obrovských papúč. Tie sme si obuli a šli sme za jednou tetou, ktorá nám ukázala nesmrteľnú žiarovku! – povedala Marcelka.

– Akú žiarovku? – zhíkla Cibuľa a keby nemala okuliare, oči by jej vyskočili ako čučoriedky von.

– Nesmrteľnú. Stále svieti. Kedysi dávno ju vyrobil jeden ujo. Edinos sa volal.

– To bol určite ujo Edison. Bol to veľmi múdry človek. On naozaj vymyslel žiarovku.

– Prosím, prosím! – trepal rukou Peťo, skoro zvalil lavicu.

– Prosím! Prosím! – ja som bol u dedka v Trenčíne. A tam žije vo Váhu veľryba!

– To nie je možné! – vyhlásila Cibuľa.

– Je! Na vlastné oči som videl bubliny. A dedko povedal, že tie bubliny púšťa veľryba.

    Cibuľa ešte dlho krútila hlavou. Povedala, že sa na tú veľrybu musí ísť dakedy pozrieť.

     Potom hovoril Paľo Vetrák, ako cvičil mravca. Chcel, aby mravec išiel na cukor a doniesol mu ho, ale mravec išiel na cukor a už nikdy sa nevrátil.

     Marike sa zasa najviac páčilo, keď strýca Joža naháňala koza.

– Vidím, deti, že máte rady zvieratká. Budeme sa teda ešte trochu o nich rozprávať, – povedala Cibuľa a vytiahla zo skrine farebné obrazy. Bol na  nich slon, opice, lev, ťavy, psi, kozy, slimáky a dokonca školníkova mačka Róza. Všetkým sa rozprávanie o zvieratách veľmi páčilo, len Ervín sedel ako mrak.

– A učiť sa kedy budeme? – hundral.

– Ty sa nechceš rozprávať o zvieratách? – spýtala sa ho Cibuľa.

– Aj by som sa chcel, ale začnime sa už učiť, lebo prídem neskoro domov a nebudem si môcť zahrať futbal!

– Ale veď toto rozprávanie o zvieratách je učenie, –  zasmiala sa Cibuľa.

– Naozaj? Tak to potom prídem aj zajtra! – odfúkol si Ervín a my sme sa mu všetci smiali. Ale myslím si, že tak trochu sme sa smiali aj sebe, lebo ani my sme nevedeli, že keď sa rozprávame s Cibuľou, to sa učíme.