Koniec indiánskeho leta

Náhle sa otvorili dvere. Stála v nich mama, ocko, Jakub a škrečok Ferdo.

- A my klopeme a klopeme! Už sme sa zľakli, že nikto nie je doma! - smial sa ocko. Až teraz sa začal ten pravý indiánsky tanec. Všetci sme sa začali objímať, až sme skončili pri našich indiánskych koláčikoch.

- No, Rinka, - povedal dedko, - len čo si sa stala Odvážnou Srnkou, naše indiánske leto sa skončilo. Vidíš, a ja som sa naučil púšťať z fajky mieru kolieska, ktoré sa držia za ruky...

- Ja o rok aj tak prídem, - povedala som a bolo mi trochu do plaču.

- Veď vy ste ešte nevideli náš totem! - vyskočil dedko, lebo asi nechcel mať z najmenšej indiánskej osady najsmutnejšiu indiánsku osadu.

A tak sme sa išli všetci pozrieť na totem s Bobovými perami, potom na včielkové sídlisko a nakoniec sme prišli až ku Kačaciemu rybníku.

- Moe! - vykríkol malý Jakub.

- To nie je more, to je náš rybník, - poučoval ho dedko.

Iba my s Filipom sme vedeli, že ani indiánsky náčelník nevie vždy všetko.

-      Veď my ho to naučíme, - pošepkal mi Filip, ale mne už nebolo smutno, lebo som vedela, že o rok prídem do indiánskej osady zasa.

                                                                            Koniec

Bolo mi cťou predložiť vám svoje dielko. Ďakujem za Váš záujem a vyjadrenia, dodalo mi to silu do ďalšej tvorby.