Už viem, ako pomôcť celej dedine

Keď sme sa na druhý deň stretli pod orechom, tvárila som sa trochu tajomne. Niečo som vymyslela! Filip sa zaradoval, lebo jemu sa ešte nepodarilo vymyslieť vôbec nič.

- Ideme! - povedala som mu.

- Kam?

Ale ja som indiánsky mlčala, a tak sme spolu vkročili na územie nášho šamana: na verandu. Babka driemala na stoličke, okuliare driemkali s ňou, a to bolo dobre. Opatrne som vošla do kuchyne a z kuchyne do komory. Potichu som sa šuchla medzi zaváraniny a vrecúška s liečivými bylinkami - a bolo to. Vrátila som sa nazad na verandu k Filipovi a podala som mu jeden z dvoch balíčkov.

- Soľ, - pošepkala som mu.

- Soľ? Načo nám bude soľ? - nechápal Filip.

- To ešte len uvidíš, - povedala som mu a vykročili sme ku Kačaciemu rybníku.

Filip celou cestou len pohmkával a krútil hlavou. Ešte stále nevie, načo si nesieme soľ! Konečne sme stáli pri rybníku.

- Tak! - povedala som, - teraz urobíme z rybníka more. Všetci sa budú tešiť, lebo budú mať more úplne blízko a nemusia cestovať kade-tade.

Potom som otvorila vrecúško soli a pomaly som sypala bielučkú soľ do rybníka.

- To je celkom dobrý nápad, - pochválil ma Filip a tiež vysypal do vody celé vrecko.

Keď bola všetka voda posolená, strčila som prst do mora a oblizla ho.

- Ešte stále je to rybník, - vravím Filipovi.

Aj Filip oblizol svoj mokrý prst.

- Rybník, - povedal aj on.

- Je to jasné! - vravím, - nerozmiešali sme soľ!

- Ale to by sme museli mať takú veľkú varechu ako stĺp pri škole, na ktorom visí rozhlas, - vzdychol Filip.

- Vidíš, ako to dopadne, keď nieto v dedine poriadnej varechy! - hovorím mu a najradšej by som Kačací rybník nevidela.

Bolo nám s Filipom veľmi smutno. Vrátili sme sa domov a vôbec sme nevedeli, čo máme robiť, aby sme získali pierko za pomoc druhým.

Keď mi večer babka prišla prečítať rozprávku, povedala mi:

- Netráp sa, čas všetko vyrieši.

Ale ja si vôbec nepamätám, akú rozprávku mi čítala, lebo do mojej hlavy sa okrem tretieho pierka už vôbec ale vôbec nič nezmestilo.