Bobo znova kikiríka

Babka ráno odcestovala autobusom do mesta. Išla si po nové okuliare. Dedko sa tomu potešil, lebo na výrobu totemu budeme vraj potrebovať aj koráliky z babkinho náhrdelníka.

- Veď babka naň už aj tak zabudla, - chichotal sa.

Potom musel dať na totem svoje tri najkrajšie perá kohút Bobo. Bol preto na dedka veľmi nahnevaný. Od hnevu ani nekikiríkal.

Ku korálikom a Bobovým perám pridal dedko ešte pávie pero z klobúka babkinej babky, kus kožušiny od uja horára, farbičky, štetec, lepidlo, nožík a sekeru. Učiteľ Nôžka priniesol aj dva malé zvončeky. Dedko povedal, že zvončeky na totemoch nebývajú, ale učiteľ Nôžka tvrdil, že totem pre domácich Indiánov zvončeky môže mať a že on ako učiteľ to predsa musí vedieť.

A tak sme sa pustili všetci do práce. Dedko najprv z totemového dreva našúpal celú hŕbu voňavých hoblín.

- To je pre tvojho škrečka Ferda, - povedal.

Potom nožíkom majstroval tak dlho, až sa drevo začalo podobať na akési čudo. Keď to čudo učiteľ Nôžka celé pomaľoval a dedko naň pozapichoval Bobove perá, už to bolo celkom milé čudko. Potom sme dali čudku okolo krku kožušinu, šnúru plnú kančích zubov, babkine koráliky a navrch sme pripichli pávie pero. Mne nakoniec dovolili zavesiť na totem zvončeky.

Náš totem bol nádherný! Dedko povedal, že je to najkrajší totem na celom indiánskom svete.

Až teraz Bobo videl, aký bol hlúpy, že sa hneval. Jeho perá sa nikdy tak vysoko nečervenali. Od radosti zakikiríkal. Pre istotu dva razy, aby dedko videl, že sa už nehnevá.