Oči tuho zavreté... vietor sa pohráva s mojimi vlasmi, hladí ma nežnejšie ako nejaký "obyčajný" milenec.
Je to oslobodzujúce.
Nechať si len tak vyfúknuť myšlienky z hlavy.
Lístie flirtuje s mojimi nohami. Nebudem im  prekážať.
Ruky hladkajú drsnú, starú lavičku. Ona za to predsa nemôže.
Vyberám si vlasy z úst... To nie je ich pravé útočisko, vietor ich tam nahnal.. báli sa.

"Ešte že si si vzala ten hrubý sveter. Dnes je vonku veľmi sviežo."Usmial sa dal mi pusu na líce, sadol si vedľa mňa, chytil moju ruku a čakali sme spolu.
Nikto z nás nevedel na čo čakáme, ale obaja sme to vedeli.
Slnko sa na nás napriek všetkému usmievalo, možno čakalo, že sa mu nejako odvďačíme, možno nie.
No my sme chceli, ale nevedeli sme ako.
Nepýtali sme sa, kto na čo myslí. Načo? Boli sme predsa spolu v jednom svete, mimo tohto sveta. V kráľovstve Vetra, Slnka, Dažďa, Oblakov...
Mimo sveta, vo svete.
Tam kde nás nikto nekarhal za to čo sme... Za to, že sme ľudia. Omylní, nedokonalí, slabí so silou v tele.

Pankáč a metláčka, krása :D

Žijúci vo svete, kde je pravda iba humus. Kde je úprimnosť, soľou v očiach "krásnych" ľudí.