| Fialové jablká / 1 |
|---|
Babka sa hanbí za Bublinu, ktorá poďobala Mareka
Mať angínu nie je bohviečo. K tomu treba prirátať babku, ktorá dnes ráno zistila, že má stodva kíl a tridsať dekagramov, a preto odniesla osobnú váhu do pivnice, lebo vraj váži nezodpovedne a len aby sa nepovedalo. Som zvedavá, odkedy u nás vyrábajú nezodpovedné váhy, ale som radšej ticho. Pijem litre čaju, beriem antibiotiká, potím sa a čakám, kedy už budem môcť vyliezť z postele.
Cŕŕŕn! Cŕŕŕn!
Chcela som babke zakričať, že z pivnice sa vracia jej urazená osobná váha, ale vyšiel zo mňa len akýsi zachrípnutý škrek. Potom som začala kašľať, že mi skoro vyliezli oči. Tak, to mám za to, že som sa chcela svojej babke posmievať.
– Petruška! Prišiel tvoj spolužiak!
Do Paríža! Kto to len môže byť? Veď vyzerám príšerne! A k tomu mám na sebe úplne nemožné pyžamo! Flanelové s kačičkami. Pre istotu sa zakrývam paplónom až po oči.
– Ahoj!
Marek. Odľahlo mi. Marek je úplne normálny človek, pred ktorým sa netreba vôbec pretvarovať. Vyliezam zo svojho protiatómového krytu.
– Priniesol som ti úlohy a ešte niečo.
– Ahoj. Tak ako? Máme toho veľa?
– Dá sa. Tu som ti napísal čísla strán. Nie je to ťažké. A tu... – zobral do rúk akýsi balíček a začal ho rozbaľovať, – tu je ten darček, o ktorom sme hovorili...
Ja sa picnem! Fialové jablká! Spomenula som si na to, ako som pre dvoma týždňami chodila po meste ako taký pako, lebo som nevedela, čo kúpiť pre ocka na narodky. Pretože môj ocino je uletený bohém /to o ňom povedala babka/, ťažko mu ulahodiť niečím normálnym. Ako dobre sa majú ostatní! Kúpia ponožky alebo viazanku a je to. A ja aby som rozmýšľala do bezvedomia. Najprv som mu chcela kúpiť knihu. Ale akú? Ocino nečíta hocijaké knihy. Potom som mu chcela kúpiť fajku. Ale keď som si predstavila ocka, ako si kvalitne zasmrádza svoje pľúca, fajka padla. A potom som stretala Mareka a spýtala som sa ho, čo by kúpil svojmu otcovi k narodkám. Asi som nebola pri zmysloch, lebo Marek žiadneho otca nemá, zomrel mu pred tromi rokmi. Zabudla som na to, vôbec som nerozmýšľala. Myslela som, že zomriem, že sa prepadnem, že na mňa spadne obloha. Ale Marek sa iba usmial, vôbec sa na mňa nenahneval a poradil mi, aby som ockovi nakreslila obraz. Obraz? Ja a obraz? A prečo nie? Spýtal sa Marek, ako keby to bolo úplne normálne kresliť ako darčeky obrazy. A ty by si nemohol niečo nakresliť? A Marek sa vtedy normálne rozžiaril, lebo on sa vždy rozžiari, keď sa hovorí o maľovaní. Oči mu dostali zvláštny výraz. Marek je v kreslení triedna jednotka. Hlavná vec, že o tom nevie Bublina, naša učka výtvarnej.
– Prekrásny obraz! – ozvalo sa nad našimi hlavami. Babka.
– No, snažil som sa...
– To je darček pre ocka, – hovorím. – Ozaj, Marek, to sú tie jablká, kvôli ktorým ti Bublina ďobala do hlavy?
– Kto je to Bublina? A prečo mu ďobala do hlavy? – naša babka musí mať vo všetkom jasno.
– Bublina je naša učka výtvarnej. Raz nám kázala priniesť si jablká. Zostavila z nich zátišie, odštartovala nás a my sme kreslili. A Marek kreslil krásne jablká, ktoré mali takú zvláštnu fialovú farbu. Bublina zbadala, že jeho jablká sú inakšie ako naše a začala mu prstom ďobať do hlavy, že vraj kto to videl kresliť fialové jablká! Normálne sme sa báli, že Marekovi vyrobí do hlavy dierky alebo čo.
– A to sa naozaj stalo? – zvýšila decibely moja babka /vždy zvyšuje, keď je rozčúlená/.
– Ale veď mi nič nie je... – mávol rukou Marek.
– Ja by som si napríklad nedala ďobať do hlavy! – obraciam sa na babku.
– To naozaj vaša učiteľka nemala robiť, – krúti babka hlavou a ja na nej vidím, ako sa za našu Bublinu hanbí. Je totiž bývalá učiteľka.
– Rám si tiež vyberal ty? – mení babka tému.
– Takýto jednoduchý smotanový sa najlepšie hodí, – povedal znalecky Marek.
– Máš pravdu. Petruška, obraz odložím, aby ho ocko nenašiel skôr ako treba, – hovorí babka a vlastnoručne odkladá obraz do mojej skrinky.
– A čo inak? Ešte stále behá každú prestávku po chodbách školník a máva zvoncom ako o život?
– Jasné. Zvoniť a zomrieť, – smeje sa Marek.
– Realizuje sa, čo?
– Je inakší, mám ho celkom rád, – vstáva Marek, lebo ešte musí ísť do škôlky po Adamka.
– Tak ti teda ďakujem. Tie jablká majú atmosféru. Uvidíš, náš ocko to presne tak povie, poznám ho.
– Maj sa! – odchádza Marek a ja zostávam so svojimi antibiotikami a hektolitrami čaju. A s babkou, ktorej nestačí, že osobnú váhu odniesla do pivnice. Ako ju poznám, je schopná tú váhu hodiť pod kolesá autobusu alebo ju vlastnoručne vyniesť na smetisko.
|
|
Počet úprav: 1, naposledy upravil(a) 'baucis', 09.12.2009 20:35.
| Názory čtenářů |
08.12.2009 22:38
 sokrates  
|
paráda... vidíš, že to de :-))) |
08.12.2009 23:37
fungus2 |
|
09.12.2009 05:23
 muclicka 
|
) |
09.12.2009 06:22
 Montrealer 
|
pěkné
předtím Cibuľa, teď zase Bublina...
my jsme takovou fantazii v pojmenovávání učitelů neměli. v paměti mi zůstala jen ruštinářka Šašča...:o) |
09.12.2009 11:35
 patafyzik
|
:) |
09.12.2009 14:36
 baucis
|
Tieto pokračovania by sa mali už onedlho objaviť ako knižka pod rovnomenným názvom /Neznášam.../ Som rada, že sa vám to páči. Ďakujem za záujem :D |
09.12.2009 20:38
baucis
|
Prepáčte, zmenila som názov /dielko vychádza knižne/, vydavateľ by mi to mohol vytýkať. Ďakujem za pochopenie. |
09.12.2009 20:38
baucis
|
:)) |
10.12.2009 17:31
 peepbo
|
celkem by mě zajímalo, jak taková Bublina vznikne :)
My měli třeba Vrabčandu nebo dokonce Cihlu :) jinak celkem nuda, přezdívky vzniklé většinou z příjmení.... |
11.12.2009 00:22
 josefk
|
:) |
17.12.2009 19:54
Haber
|
pekné&* |
Přidat názor ...nápověda k hodnocení  |
|---|
(Pro přidání názoru je třeba se přihlásit)
|