Klopeš na okno mojej izby,

Ale nevchádza nikto

(Len ponurosť denná

nachádzajúca útočište

pod mojou posteľou...)

Klopeš na dvere môjho srdca,

Nevstúpiš však

( len strach v očiach máš,

ako keď myslíš na slzy bohov

bojujúcich so svetskou morou.)

Klopeš na bránu mojej duše,

Na prahu však zastavíš sa

( a ja cítim len osamelosť,

ako keď zmizne smiech

z detských očí.)

Klop...

Klop...

Klop...

(Postoj chvíľu a potom poď.)