Stratil som sa. Bolo to niekedy cez noc. Presný čas neviem, spal som. No keď som sa ráno prebudil, nevedel som sa nájsť.

   Najprv som prehľadal svoju izbu. Pozrel som pod posteľ, do všetkých zásuviek a skríň, dokonca i pod koberec. Ale nenašiel som sa.

   Náhle som si pomyslel. Kde bývajú hodinky, keď ich považujeme za stratené? Predsa na ruke. A šiltovka či čiapka? Na hlave. Okuliare na očiach. No za ten svet som nezistil, čo z toho vyplýva a v hľadaní mi to zamyslenie vôbec nepomohlo.

   Začal som vykrikovať: - Michal?! Kde si?!

   Ale neodpovedal som si.

   Vybehol som na ulicu a pristavil sa pri páriku dôchodcov na prechádzke.

   - Nevideli ste ma? – spýtal som sa ich.

   - A ako sa voláte, mladý muž? – otázkou mi odvetil starček.

   - Čože? – opýtala sa zle počujúca starenka, ktorá zásadne odmietala nosiť načúvacie zariadenie.

   - Tento mladý pán hovorí, že sa stratil a nevie sa nájsť, - zakričal jej starček rovno do ucha.

   - Aha, - skonštatovala a zasmiala sa.

   - A ako sa to vlastne voláte? – zopakoval dôchodca svoju otázku.

   - Michal Abaffy.

   - Uhm, - zamumlal.

   - Poznáte ma?

   - Áno, poznám, len uvažujem, či som vás náhodou teraz prednedávnom nevidel.

   Nechal som ho, nech len rozmýšľa a ja som sa zatiaľ rozhliadal na všetky strany v snahe nájsť sa.

   - Čože? – opýtala sa žena svojho partnera.

   - Volá sa Michal Abaffy, - zakričal jej muž rovno do ucha. – Nevidela si teraz niekedy toho pána?

   - Abbalafi?

   - Abaffy. A-B-A-F-F-Y.

   - Aha, Abaffy... Kto je to?

   - Ale babka, veď aj my sme Abaffyovci.

   Sám som sa síce nenašiel, ale aspoň som našiel niekoľko rokov stratených starých rodičov. Možno mi raz pomôžu sa nájsť.