Ten zvonivý zvuk na železničnom priecestí znie ako ľudské srdce, možno aj ako iné srdcia.
Nenosím so sebou stetoskop a nemám vo zvyku počúvať steny, stromy ani smetné koše.
Ten zvuk má ten istý rytmus, ale keď prestane zvoniť, môžem ísť ďalej, do poľa.
Keď prestane byť niečie srdce, môže to znamenať všeličo.
Ísť ďalej, ostať na mieste, spadnúť na zem alebo jednoducho vôbec nič.
A keď sa konečne rozhodnem pôjdem do poľa, na miesto kde rastú divé maky a utopím sa v zakázanej červenej.
A všetko bude tak ako má byť, aj Billie ožije a bude spievať Blues.
Alebo môžem ísť ďalej na ďalsie a ďalsie železné a železničné priecestia, kde ma budú zastavovať a počkám,
alebo si ma nikto nevšimne a prejdem akoby tam ani neboli kolaje.
A maky, ktoré nesú hrdzavé vlaky. Apatia? Západy a východy slnka, ktoré už po stý raz nikoho nefascinujú.
Nekonečné voľby fascinujú oveľa viac, áno, tie ktoré majú právo prenasledovať.
Stojím a o pár sekúnd pôjdem ďalej.
Možno sa už nikdy nezastavím...
a o 37 sekúnd sa možno niekto zastaví tam, kde kedysi ja! ak bude mať šťastie už tam ostane.
|
2
fungus2 