Cítim na sebe tvoj pach.
na rukách, vo vlasoch, pri okne...
ostáva na mne ako kvapky kávy na kuchynskej linke,
ako vypálená ľalia do pleca bosorky.
Sledujem tvoj odraz v ostrí noža
a vidím všade tvoje stopy.
Aj hodvábna bábika kríčí bolesťou z tvojho odchodu
a plynú sekundy
rýchle i pomalé
sekundy hodvábnej agónie
ako tisíce nocí v minulosti.
Ale dnes ráno svietilo slnko
cez papierové steny domčeka zo snov a pavučín
a ty si zošedol
a odkráčal do privátnej reality
ďalšieho živého vysielania..