Cesta za zmyslom

Ten deň, už od rána nasvedčoval tomu, že od neho nemôžem nič príjemné čakať. Po uliciach sa preháňal studený vietor, pomedzi ulice zahalených do hustej smogom presiaknutej hmly. V noci pršalo, takže bolo potrebné byť stále v strehu a dávať pozor kam človek kráča, aby sa vyhol špinavým mlákam v rozbitých chodníkoch.

Ranná cesta do práce bola ako vždy bojom o životný priestor v prostriedkoch mestskej hromadnéj dopravy. I keď sa mi podarilo – pravdaže po tom čo som premrzol na zástavke – vtesnať do autobusu, mal som čo robiť aby som sa udržal vzpriamenej polohe. Stáť doslova na jednej nohe a pri každej zatáčke sa neprevaliť, na nie veľmi čistého chlapa stojatého vedľa mňa, bolo ako vždy umením balansovania. A tá prepotená košeľa toho môjho spolucestujúceho... Bolo ju cítiť snáď v okruhu niekoľkých metrov.

„Prečo som len ten deň nezostal radšej doma.“ opakoval som si to niekoľkokrát za deň. Určite by som si ušetril veľa nervov a znechutenia.

Bol to typický deň, v ktorom sa vám nič nedarí a všetko na čo siahnete sa automatický musí pokaziť. I keď už mate pocit, že to už ani horšie nemôže byť, tak zákon schválností vás presvedčí ako veľmi ste sa mýlili.

Tak taký deň som mal až do večera, kedy som sa unavený a znudený vrátil do malej garsónky, ktorej som v tom čase býval v podnájme. O nič iné som nemal záujem, len si ľahnúť na posteľ a len tak civieť na plafón.

Ďalší takto prežitý deň ma prinútil hlboko sa zamyslieť a uvažovať, napríklad nad myšlienkou, čo sa tak deje vo vnútri človeka, ktorého život stratí smer – zmysel.

Každý niekam smerujeme a chceme v živote niečo dokázať... a predovšetkým za sebou zanechať niečo, čím by si nás pamätali. Tým hnacím motorom je pre každého cieľ, ktorý ho núti napredovať a dosiahnuť svoju métu. Čo však ak prídem o zmysel, ktorý má posúval dopredu? Tak ako stroj, ktorý spotrebuje všetok paliva a skončí v nečinnosti, aj človek zostane zrazu stáť na jednom mieste a tápať, akým smerom sa má vydať. Takým človekom som sa stal Ja.

Nevedel som nájsť svoj stratený smer alebo aspoň nájsť nový, ktorý by mi pomohol sa niekam vydať. Pritom zostať stáť na jednom mieste je pre mňa príliš ponižujúce a tým veľmi deprimujúce.

„Čo mám robiť?“ pýtal som sa sám seba... len odpoveď som si nevedel dať.

„Čo by si urobil ty?“

„Áno pýtam sa Teba... Daj my odpoveď, nebuď len pasívny čitateľ... Samozrejme, mlčíš! Veď prečo by si pomáhal niekomu, keď z toho nebudeš mať vlastný prospech...“

Nemôžem zostať v tomto byte. Všetko ma tu dusí, musím vypadnúť na vzduch. Vstávam a odchádzam z bytu do tmavých nočných ulíc. Aspoň ma ten chladný vzduch trochu preberie z nostalgie a apatie.

Kiežby sa odpoveď na moje otázky dala nájsť za každým rohom. Za pouličnou lampou, ktorej tlmené svetlo, v nočnom tichu mám tak rád. V korunách stromov, ktorých košaté koruny sú už dávno minulosťou a na ich miestach sa vznáša ťažký mestský smog. Ani tie asociálne živly sa v tejto uličke nenájdu a pritom je taká tmavá a odľahlá, že ani môj krik by tu nikto nepočul.

„Ale už dosť! Znovu len stojím a tápem. Musím sa schopiť, veď som zostal už len Ja a moja hrdosť!“

„Si prekvapený? Áno, hrdosť... slovo, ktoré v dnešnej dobe už len málokto pozná.“

Ten pocit cti má drží na unavených nohách... Podopiera ma, keď by už iný padali... Dáva mi odhodlanie, keď sa chcem vzdať... Moji nepriatelia sa ma snažia zlomiť, ale hrdosť mi vziať nemôžu!

Akokoľvek sa snažia, nesmiem už ďalej váhať. Bolo dosť prešľapovania na jednom mieste. Musím sa vybrať hľadať svoj stratený cieľ alebo aspoň nájsť odpovede na otázky...

Vykročil som do tmy – tmy, ktorá zahaľovala pochmúrne chodníky ulíc, kde lampy svietili už len zo zotrvačnosti. Do tmy v mojom bytí, ktoré túži po troche svetla... a ja ho preto musím nájsť. Veď keď človek vo svojom živote stratí zmysel, keď mu nič správny smer neudáva, vtedy sa „mŕtvym“ stane a jeho „vnútro“ hniloba začne rozkladať. Pretože život žijúci len zo zotrvačnosti, človeka premieňa na chladný stroj.

„Ja strojom nikdy nebudem! Tú radosť vám neurobím!“ môj výkrik sa rozniesol tmou a jeho ozvena sa ešte chvíľu niesla prázdnymi ulicami.

Idem... pokračujem vo svojej ceste za poznaním, i keď zatiaľ bez jasného smeru. V chaose pohybov sa snažím preniknúť temnotou. Zatiaľ sa mi to dary. Opúšťam sivé ulice, zanechávam za sebou fasády panelových budov, ktorých jednotvárnosť je tak deprimujúca. Tlmené svetlá z okien anonymných rodín vrhajú tiene na ulicu a divnou tieňohrou vydesiť by ma chceli. Ale čo mňa v živote ešte vydesiť môže? Aká hlúpa a zbytočná snaha...

Vďaka rednúcemu smogu vo vzduchu si konečne všimnem, že som mesto už opustil a pohľad okolo seba má trochu upokojil.

Prečo by ma aj neupokojil... Obzerám sa okolo seba a nechutne fádne farby mesta sa zmenili na niečo, čo sa snaží tváriť ako zelená farba prírody, keď na ňu z jasnej oblohy spadne trochu svetla. Tá úľava a pokoj... Nie pokoj voľne plynúcej prírody, ale pokoj mysle, ma náhle ovládol. Zvláštny pocit, ktorý človek málokedy zažíva. Dokonca i depresia ma už menej zožiera a keď sa lepšie prizrieš, môžeš na mne vidieť niečo ako náznak úsmevu. Pravdaže pokiaľ ťa to zaujíma...

Mňa teraz hlavne zaujíma okolie prašnej cesty, po ktorej kráčam. Som rád, že už ten hnusný mestský asfalt necítim a namiesto neho mojimi nozdrami jemne prúdi svieža vôňa lúky. Chladivý vánok mi hladí tvár a prenika všetkými mojimi zmyslami...

„Mladý pán...“ - paaanečku to som sa zľakol... Trhlo mnou až som mal pocit, že v tom momente my srdce vyskočí z hrude.