Leto. Teplo.Dusno...Ležia vedľa seba. On a Ona .Uprostred lúky hýriacej miliónom farieb a vôní . On a Ona . Nepamätajú už, ako dlho. Dlho všetko . Maťo a Lucia . Ležali vedľa seba a vnímali. On ju a ona jeho.Vnímali vône leta.Vôňu lúky. Vôňu lásky.Vo zvukoch prírody bolo počuť len ich šepot.

• A čo ešte vidíš?

• Kopce, ktoré strážia túto ženu nedotknutú, našu Lúku, pred vpádom pokrytcov a ľudí bez duše...

• A ešte?Rozprávaj mi,čo vidíš...

• Stromy...Plné života..Zelené..Krásne hrdé na svoje plody..Svoje deti..

• Neprestávaj...

• Kvety...Hýriace farbami nekonečnej dúhy...Plné včiel tešiacich sa z ich šťastia zo slnka...

• A?

• A slnko, azúrovú oblohu...Anjelsky biele oblaky...My, nenormálny v nich vidíme väčšinou niečo viac, ako len biely oblak..

• Čo v nich vidíš ty?

• Vidím ..Vidím korytnačku...Hrdo si plynúcu s oblohou-morom....Je taká krásna...Vidím ako sa usmieva...A ..A má sen...Sen, že raz bude skutočná...Ako bude plávať v skutočnom mori..Plávať donekonečna..

• Hm...Vieš krásne rozprávať...Rád sa topím v tvojích slovách...

• Viem, ale mám skvelého učiteľa...Ty si ma naučil pozerať pod povrch..

• (blažený úsmev)Prestaň, začnem sa červenať...Začína sa ochladzovať...

• Viem, musíme už ísť...
  

• Dala mu letmý bozk na čelo, troška neohrabane sa postavila. Ľavou rukou mu pomohla postaviť sa a pravou mu podávala jeho najlepšiu priateľku- Bielu palicu.

  •