Sám...Úplne sám sedel na múre...Pozoroval mesto,počúval hudbu- do toho si pospevoval a spomínal...Bola by to pekná fotka- on, s jeho smutnou tvárou, žiariacim mestom pod ním, mesiacom po splne nad ním a nahými stromami vôkol...Všetko na dlani...
Spomínal nad to všetko čo jej chcel, mohol povedať...A nepovedal, chcel...Premýšľal nad všetkým, čo spolu zažili-nezažili...Čo mohli zažiť...Premýšľal nad jedinečnosťou jej osoby...A nad tým, že nikdy nebude jeho...Premýšľal nad nevykonanými činmi a nevyslovenými slovami...
O kúsok ďalej ho sledoval pár očí farby škorice...Pri pohľade na neho sa norili najsmutnejšie spomienky...Ten pár očí plakal..Ticho, len pre seba...Možno aj pre neho...A možno aj pre niekoľkých ľudí, ktorí odišli alebo ublížili...Vlastne, už len tým odchodom ublížili...Pár očí plakal pre neskutočnú prázdnotu, čo skrýva v sebe...Pre pocit bezmocnosti, že ON tam sedel sám...Že tam nedokázal ten pár očí byť s ním....Že ho nemohol vypočuť...Nemohol objať...
...Možno to tak bolo lepšie
Epilog
...prepáč, ale musela som ...
Počet úprav: 2, naposledy upravil(a) 'asasiss', 11.12.2006 10:09.