neboj sa.. nebudem dlho.. iba si zbalím tých pár mesiacov, čo som tu nechal minule a už ma neuvidíš.. vlasne pre teba sa nič nezmení..
len si zbalím tých niekoľko slov, čo pravidelne ostávali visieť medzi nami..
alebo ich prosím jednoducho postrhávaj zo šnúry ty a hoď mi ich konečne do tváre! aspoň teraz, keď už pre teba nič neznamenajú! aspoň teraz..

nebudem dlho.. neboj sa.. nevydýcham ti všetku vôňu z vlasov.. nechám aj pre tých ďaľších.. aspoň pre tých najrýchlejších..
zbalím si tých niekoľko dlhých tričiek, čo nikdy nestihli nasiaknuť tvojou usmievavou vlhkosťou.. tých pár košieľ, čo si nikdy nemala na sebe, keď si sa nahá prechádzala po byte, a pôjdem..

neboj sa, nezobudím ťa..

len zotriem tvoj rúž zo zrkadla a vypadnem..

a ešte rýchlo pohľadám tých pár naivných veršov, čo zapadli za posteľ, keď si ju konečne rozhúpala..
aha! veď to je tá biela ruža, ktorú som ti vtedy chcel dať.. dobré šmejdy to teraz predávajú! mal som radšej kúpiť umelú.. umelé veci máš aj tak radšej.. nevadí, aj tak už nie je aktuálna..

ach, prepáč.. nechcel som ťa zobudiť..

no nikde neviem nájsť svoju sebaúctu.. nie je ani vo vani, ani v záhrade na hojdačke.. ani pod perinou.. tam by sa už aj tak nezmestila.. nevidela si ju niekde?

áá, už ju vidím.. každý deň sa cez ňu na neho pozeráš.. v tom divokom šedom mori som ju skoro ani ja nezbadal.. koniec koncov, veľa vecí tam už nevidím.. tie vody už utopili toľko námorníkov.. prečo som si práve ja myslel, že budem výnimka?
čo už.. tak si ju teda nechaj..

neboj sa.. už dlho nebudem..

prišiel som si iba po všetky tie nepovedané slová.. ty už ich aj tak nepotrebuješ.. vráť mi ich prosím.. chcem ich dať ni(e)komu novému..
na výmenu tu mám tie tvoje.. dodnes som ich nerozbalil, robíš pridobré uzly..

toľko sme toho obaja popísali..
keby sme si to namiesto toho aspoň raz povedali, ušetrili by sme toľko stromov..

aj stromov..