zahadzujem sa
daleko
za seba

po pretulanej noci
ako bezdomovec
tackajuci sa od stromu k stromu
nachadzam svoju tvar
utopenu v zrkadle
rozljatom medzi dvoma brehmi

zahodeny kamjenok
je klucom od dveri
za ktorymi nic njeje ako bolo
...pretoze voda odnesje
vsetku bolest
a ryby vytusja vsetky moje tajomstva
...a kedze nevkrocis 2krat
do tej istej rjeky
je tato cesta cestou bez navratu
alebo slepou ulickou...

tam kde chodja opilci zvracat
a zobraci sklanaju svoj pohlad
cerna nase prazdno

preto na pamjatku
rychlo rozfukam po luke pupavu
...aby sme nahodou
nezabudli