| Kam kráča človek, ktorého stopy v snehu nevidno?
Sneh vŕzga pod topánkami a veľké ťažké vločky padajú na jeho vlasy i na mohutné ramená.
Pokojne kráča, ako by to ani nebol jeho život. Spod rozderaveného kabáta mu visia dve vychudnuté mozoľnaté ruky, ktoré nepoznali lásku. Vo víre slov ľudí prechádzajúcich okolo, hľadá sám seba.
Z výkladov osvietených malými žiarovkami na neho žmúri slečna z reklamy. Načiahne k nej ruku, no razom ju rýchlo strhne späť.
Počuť štekať psa kdesi spoza rohu. Ani tá chvíľa mu nebola dopriata.
Kráča ďalej. Pmaly, ticho, s upreným pohľadom na zem.
Snehu už poriadne pribudlo a on kráča na svoje obvyklé miesto.V nedalekom parku sa už udomácnil. V tme, bez hluku áut a centra mesta odhŕňa sneh z poslednej lavičky. Ruku si podloží pod hlavu, tuhšie sa schúli pod kabát, aby ani štipka tepla z neho neunika.
Ešte netuší, že dnešná noc bude kratšia ako tie ostatné.
Vietor pomaly utíchol a malé vločky už len sam - tam dopadnú na deravý kabát. Posledný výdych, posledný úder srdca.... nezvratný osud.
Zajtrajší nekrológ bude zasa o jeden článok dlhší. |
|
Nimwen 