Znovu máš na sebe šaty tak ako na čítačke kde som ťa videl prvýkrát. Rozumieme si. Smeješ sa a ja si vravím, že aj po raňajšom návale úzkosti viem rozosmiať ženu. Priam zázrak.  Pomaly chodíme mestom. Je noc múzeí a tak máme za sebou  národné, židovské, ťažký vzduch a Zrzavého v Mirbachovom.  Bolia ma nohy. A lakte, no na túto bolesť som si už stihol zvyknúť. Rozprávaš mi o svojich trochu patetických básňach, o hudbe ktorú robíš a ja myslím na fantómovú ženu. Už druhý týždeň sme sa nevideli.
  Laurínska je plná neznámych ľudí. Pred rokmi by som tu stretol kopec priateľov, no väčšina sa už usadila alebo žijú kdesi v zahraničí. Nečudujem sa. Sám neviem prečo som sa pred pár mesiacmi rozhodol zostať. Vravím si, že to hádam bude Dunajom okolo ktorého práve kráčame. Na hladine sa odrážajú modré, červené, zelené svetlá výletných lodí kotviacich na brehu a rieka tečie ďalej. Odnáša úzkosť, fantómovú ženu aj iných ľudí na ktorých som už takmer zabudol.
  Druhá strana tohto príbehu začína osudovou udalosťou. Už dlho na ňu čakám. Na osudovú udalosť, ktorá ma rozhýbe, no vidím len obrys viac menej neznáme ženy kráčajúcej predo mnou. Má trochu široké boky a veľké prsia. Odvážam ju domov. Unavene mlčíme. Zajtra odchádza. Do Brna, na večnosť či bohvie kam. Ďalšie stretnutie si v rozmare  dohadujeme o tri roky. Pred spánkom čítam pár strán z Šimečkovho Džina. Za oknom žiari Slovnaft.