Ako svieža rosa ranná, bývala som ja panna - zázračnica pochabá, čo stúpila na hada.
Kvietky vlasy zaplietali, mušky cestu zametali, tam, kde mala stúpiť som bosá, nebola nikdy viac kosa.
Na hojdačke v tmavom lese, čakala čo mi prinesie, princiatko tých tmavých hôr, či ma zbaví nočných môr, že upracem vílin dvor.
Víla bola zlá a krásna, riekla, že nebudem šťastná, ak sa nevzdám krátkej chvíle a neprejdem mnohé míle.
Zbalím preto víno, trávu, ešte čosi - rannú kávu, kôru duba na bolesť zuba a vydám sa na cestu, keď ženích nehľadá si nevestu, musí ho nájsť ona sama a tváriť sa jak brutal dáma.