Strčila do pohára s jahodovou zmrzlinou štyri prsty a pomaly, takmer labužnícky ich vytiahla. Oči sa jej leskli, kým kvapky lesklej ružovej pomaly sa roztápajúcej hmoty tvorili jeden kvet za druhým na nebieskovo modrých šatôčkach, čo boli určite menšie ako trenky môjho tata, ktoré vždy nosil do fabriky pod montérky, aby ho v robote neomínalo a hnedá pokožka sa jej až natriasala smiechom zvonivo vychádzajúcim z úst po stovkách. To až hulvátske ignorovanie! To pohŕdanie všadeprítomným mužským egom, to prehliadanie pohľadov štípajúcich do očí! Je to až neznesiteľné a sám sebe sa čudujem, že to znášam; a predsa s ňou chodím. Chodím, hýčkam si ju, trpím ňou, flákam čo sa dá, investujem každú voľnú minútu, len aby som ju mal. Radšej by som s ňou teraz niekde ležal a tie jej nechutné vyzývavé pomaly sa lepiace šaty z nej strhal. Vsadím sa, že pod nimi nemá vôbec nič a pred odchodom z kaviarne bude v hlbokom úklone zbierať nenáhodne popadané drobné provokujúc usadnutých postarších pánov, čo sem chodia s manželkami na poobednú kávu. Oponovaním však riskujem, že urobí scénu a šaty si tu trebárs i vyzlečie. Ale čo na tom? Asi by to ani nebolo vyzývavejšie. Zlaté to časy, keď sme sa stretávali len v mojom podkrovnom byte a ona večne komentujúc moju smiešnu ostýchavosť považovala jej postupné dobýjanie za najväčšie z dobrodružstiev, ktoré môže prežívať. Bola tak sladká, drobná a len a len moja. Až jej raz začali vadiť tie uzavreté steny a dobiedzala čím ďalej tým tvrdohlavejšie na fakt, že sa za ňu isto hanbím, keď s ňou nikam nechcem a radšej mala ostať o Roba, či Joža a rozdávať si to s nimi na zadnom sedadle auta, kedy sa jej len zachce a ako sa jej to zachce. To zamrzí a čo by jeden neurobil, že? Je fakt, že jej vyzývavá prostorekosť ma stále ľakala a hneď pri prvom výlete sa mi i potvrdilo to, čoho som sa podvedome obával a vedome tušil ... Nebude to také lacné drahý! Už prvý pohár vína si chcela vybojovať neústupčivých kričaním. Keď však videla, že neoblomne trvám na to, že dievčatám alkohol nesvedčí, strhla zo seba blúzku a od každého muža v podniku zvlášť chcela potvrdenie, či to, čo vidia je dievčenské alebo ženské. No vyvinutá je úžasne, to uznávam a starý pán, čo pri tom pohľade skolaboval, ak sa v nemocnici neprebudil, mal krásnu smrť, ale i keď preťahovať šestnástku už trestné nie je, nalievať alkohol jej skrátka nemôžem. To fakt nemôžem! Ale čo s ňou? Zrejme som bolo celý červený, keď som servírke prikyvoval, že áno, fakt môže dcérke naliať dve deci, že skutočne má osemnásť, len to viete, rodičia. Ale to vraj tatovia zvyknú, keď náhle zistia, že ich dcéry už dávno nie sú malými deťmi. S deťmi je vraj kríž. Neviem. Kedysi som chcel deti, ale manželka chcela najskôr dom, potom auto, bazén, cestu okolo sveta a potom už to nešlo, presťahovala som do inej spálne a po čase a krátkom výstupe s výčitkou, že už ju nebaví robiť druhé pestované husle kdejakým milenkám, čo mi lezú do postele ako larvy do ovocného sadu, utiekla s učiteľom dejepisu. Teraz má stodvadsať kíl, deti síce stále žiadne, ale vyzerá vyrovnane. Až jej trochu závidím. Ale len trochu a v žiadnom prípade nepriznám, to nie, i keď v poslednom čase už spím štyri hodiny denne a po každej viagre mi srdce búši ako zvon. Aj tak mi ju každý chlap závidí! A na tom predsa záleží, nie? | 
3
patafyzik 
Humble 
Mbonita 