Vždy ho uspávalo monotónne drhnutie kolies električky o koľajnice.

Zvuk dotyku kovu o kov s občasným škrípaním a stonavým kvílením namáhaného materiálu mu evokoval tesné, takmer erotizujúce zovretie masívnej hmoty, tú hrubú silu, ktorú nikdy nemal a ani už vo svojich dozrievajúcich päťdesiatich rokoch mať nikdy nebude. V skutočnosti mu svalovci pripadali vždy až groteskní vo svojich pózach. Prichádzajúca noc mu však vlievala do žíl čosi živočíšne a zároveň pre neho zohrievajúce, to, čo počas dňa tak starostlivo skrýval za obrúčky okuliarov v kostenom ráme a za ten vždy rovnaký sivý oblek a viazanku zásadne o odtienok  tmavšiu ako starostlivo vyžehlená košeľa.

Na žehlení si koniec koncov dával vždy záležať.

Pred tromi dňami mu záhyb na golieri pokazil celý deň!

A prišiel na to, až si poprával viazanku pred jednaním so zákazníkom. Takmer o ten obchod prišli.

Dnes žehlil košeľu tri krát!

Tri krát, a na golier si dával zvlášť pozor.

Je až poburujúce vidieť ženy, ktoré majú doma tri decká ako jeho kolegyňa Alena, ako chodia v tej rovnakej sukni aj tri dni a jej zosedené záhyby plávajú na vädnúcom tele a zvýrazňujú každú nedokonalosť až odpudzujúcu akýkoľvek pohľad, ochladzujúcu každý záujem.

Nedokáže pochopiť ako za ňou stále brúsi Jozef. Kedykoľvek ide do kuchynky, tak sa za ňou krúti ako had a myslí si pritom, že ho nikto nevidí. Smiešny panák.

To Judita, ach. Keď pred mesiacom nastúpila, myslel si, že vidí prízrak. Snehobiela, žiarivá, voňavá, pýšiaca sa ako labuť zahanbujúca trblietavú vodnú krajinu svojou dokonalosťou.

Ani chybička.

Ani záhyb.

Nič, len krajina bez jedinej poškvrny.

Úrodný lán.

Hora vzývajúca svojho pokoriteľa.

Až sa mu hlava krútila ako čerstvému maturantovi.

Už bol presvedčený, že to pol storočie čakania stálo za to nájsť tento drahokam nezasaditeľný do žiadneho sprostého drahého kovu.

Ach, nemôže to proste pochopiť.

Nemôže!

Tá úžasná Judita dnes na poobednej porade.

Tá dokonalá sviežosť, ten vodopád úžasov.

Až hltal každý jej pohyb, každý posunok, pohodenie hlavou.

Tá Judita zohýbajúc sa pre spadnutý list papiera, odhaľujúc dokonalé krivky nôh mala dieru na pančuche!

Tá hrôza!

A teraz už je dobre dve hodiny po pol noci.

Psychedelické mihotanie svetiel áut, ktoré čas od času prejdú ulicou za svojím vzdialeným nočným cieľom sa spájajú do nekonečných retiazok silónových očiek a tie utekajú a utekajú a utekajú. A premieňajú to hrejivé zovretie masívnej hmoty o masívnu hmotu na neznesiteľný rachot búšiaci do spánkov, do temena, do zadnej strany očných gulí a spánok neprichádza a neprichádza. Len ako v spomalenom filme, v divom búšení krvi premieta sa mu pred očami plejáda pokrčených košieľ, ktoré neustále žehlí a žehlí unikajúc tým pred udýchanou a hekticky lopotiacou sa silónovou čiarou na konci ktorej zíva odporná diera, diera zarývajúca sa do stehna a požierajúca hladkú tvár krajiny, do ktorej sa vlievali všetky jeho tak zúfalo vytúžené nádeje celé polstoročie čakania.