Nazula si čierne lakované topánky na hriešne vysokých a tenučkých opätkoch a vzápätí zapochybovala o tom, či vôbec stojí za to riskovať kĺžuce lístie rozmäknuté na dláždení ulice a nebezpečný pád. Kým príde do hotela, bude navyše premrznutá až na kosť. Čipkovaná čierna bielizeň, podväzky, sieťované pančuchy, na tom len krátky kabátik. Starý pán je však stály zákazník a dobre platí a vlastne mimo príchodu, odloženia kabáta, večere a tichej nemej spoločnosti až do pol noci nechce vôbec nič. Proste nič! Nikdy spolu neprehovoria ani pol slova, len sedia. Ona si číta časopis, popíja čaj a on sedí za lampou tak, že mu vidí len špičky topánok a pozerá. Každý týždeň vo štvrtok presne o šiestej večer zazvoní telefón, ozve sa kultivovaný ženský hlas a potvrdí miesto, čas stretnutia a zavesí. Kto vie kto je tá žena? Asistentka, známa, manželka? Každopádne jeho hlas vôbec nepozná, i podmienky a správanie dohodla už asi pred dvomi rokmi tá neznáma. Odvtedy, týždeň čo týždeň sa opakuje ten rovnaký scenár, len hotely sa menia. Po ubehnutí času presne o pol noci položí balíček bankoviek na stôl, ona si oblečie svoj kabát a bez rozlúčky chladnou nocou mieri do baru na rohu. Ak sa pošťastí, do rána zvládne ešte dvoch troch zákazníkov. Za barom v aute, prípadne v parku v altáne, či proste len na plácku za barom. Jedno ako, prachy sú prachy a banka chce svoje úroky včas. Zima sa však už hlási a chladné noci dávajú vedieť, že si asi bude musieť prenajať nejakú izbu v meste. K sebe domov nikoho ťahať nebude, to je zásada. Doma je to skrátka doma a na budúci mesiac by mala splatiť poslednú splátku a i keď malý, byt už bude konečne len jej. Možno si ešte nasporí na malé autíčko a nechá toho. Nechá si možno len svojho starkého, na prilepšenie, ale inak bude chodiť v čistom a teplom oblečení do práce ráno, poobede si v kaviarni dá kávu, prečíta noviny, alebo si kúpi psa a bude s ním chodiť behať do parku, ako to vídava podvečer, keď zvykne vstávať a pri prvej káve sníva o tom, aké by to bolo žiť ako tí ľudia tam vonku, pod pomaly sa rozsvecujúcimi lampami. Žiadny z nich ju nepozná, ona má však prehľad o každom, kto prejde vôkol jej obloka. Nemajú šancu sa stretnúť, keďže ich životy sú tak čisté a predvídavo pokojné. Nik z nich určite ani netuší, že žije. Raz však vyjde a bude zdraviť každého: „Dobrý večer!“ Už sa teší na tie prekvapené tváre, keď sa spýta: „Vaša pani má krásny kabát, ten modrý, noo, včera ho mala na sebe, neviete kde ho kúpila?“ alebo „Kde sa podel váš starý psík? Vidím, že máte už dva týždne tohto nového...“ Hm, asi si budú myslieť, že sa zbláznila a možno budú mať aj trochu pravdu. Ale čo na tom? To bude krása! Uff, je vážne zima, presne taká, ako vyzerala i spoza obloka. A to musí prejsť asi kilometer peši. Síce nerada, ale asi by si mala vziať taxík. Kto vie, ako dlho by musela ostať v posteli, keby ochorela. Minula tak chytila zápal pľúc a nemohla skoro dva týždne z postele a liečenie tiež stojí nehorázne peniaze. „Hej! Hej vy! Taxi! Ja viem, že nemáte zapnuté svetlo, ale zoberiete ma na Sadovú ulicu číslo 8?“ Síce jej prebleslo mysľou, že si ju premeriaval akosi stroho, ale taxikári sú čudní patróni a keď im padla, ťažko s nimi jednať. Po krátkom zafrflaní jej však otvoril dvere, odhodil zvyšok cigarety do trávy a nasadol do auta. Motor ticho priadol. Ani nepostrehla, že auto už bežalo, keď do neho nasadala. Uvedomila si to, až keď muž neštartoval, len načúval a akoby na niekoho čakal. Zrazu sa rozleteli dvere vedľa nej, ktosi čosi vhodil, zabuchol, obehol auto a nasadol s hromžením vedľa vodiča. „Čo tu tá, do frasa robí?“ „No čo som mal robiť? Ponevierala sa tu a kde som mal vziať istotu, že nás nevidela a niekomu nás ešte za tepla nezradí, čo? Neboj, poznám za mestom jedno fajnové miestečko. Tam ju mimo túlavých psov a možno nejakej tej líšky nik nenájde. Držte sa slečna, vaša jazda života práve začína!“ | 
1
1
PaJaS 
johanna 
Humble 