Milujem spôsob, ktorým ma precitáš..
Keď ja už nevládzem ísť ďalej,
keď za deň pokladám mesiac,
keď netúžim poznať nič nové..

Ja spím..
A každé nové ráno sa zobúdzam v lete.
V lete roku 2 nula nula päť,
keď sa mi zmenil svet
A nikto, nikto naozaj nepochopil môj žiaľ
nad stratou toho, čo som strácala
nad túžbou spoznávať, čo som spoznala,
keď som túžila byť ti podobná..
A je február..
A ja.. už nie som rovnaká
Nie viac..
A vždy keď hľadím na mesiac
a na každý nový spln a
odratávam 1.. 2.. 6..
Koľko to už je? Koľko?!
Deň, mesiac, možno víkend?
Kde žijú anjeli, čo môžu, čo majú tú moc?
Kto zmení svet podľa mojich predstáv?
Kam zapadli tie chvíle, keď sme sa cítili slobodne?

Vravela som:
..nikto, nikto nemôže prerušiť kruhy,
keď pokožka tvoja dotkne sa mojej krvi..
Keď len dve duše sú okolo nás.
..
Zrazu sa na všetko minul čas.
Bože, koľko dní nám ešte dopraješ?
Alebo nás aj ty chceš iba súdiť?
..ja už nedokážem kráčať bez teba..

Nevládzem písať..
Spánok a močenie -
hlúpa
POTREBA!

10. februára 2006
23:25
..
upravená:
14. apríla 2006
23:12