a tak pomalé telá
presúvali svoje tiene
trochu sa topiac trochu
tápajúc
vo všetkých tých oblých
hranách priestoru

rozpačito
končila jar

a na jednom z tristošesťdesiatich balkónov oproti
sedelo dievča v pruhovanom tričku
zo zeleného papiera

skladala papierové lastovičky
hádzala ich do vzduchu a mávala rukami
akoby im chcela pomôcť
v tom rýchlom lete
čo končil
v kruhoch
na zemi 
 
bez čiar
ticho

na dvanástom poschodí
presvitalo slnko
spoza betónovej hrany

na mesto
padal ďalší večer    

a odrazu v tom všetkom
niečo bolo 

akoby
niečo viac