Na stole ma čakalo oznámenie z pošty. Balík z Martina? Nechápal som. Kniha mi v Matici slovenskej mala síce vyjsť, ale podľa posledných správ som myslel, že to bude na Nový rok. A ona vyšla teraz!
Volá sa - Oskár ide do neba - a je to román. V balíku som dostal podľa zmluvy desať autorských výtlačkov. Už som ich minul.
Ale keďže mám podľa zmluvy propragovať moje dielo, dovoľujem si Vám tu ponúknuť lektorské posudky:

Posudok 1
Autor: Stanislav HÁBER
Dielo: Oskar ide do neba (próza)

    Posledná prozaická kniha Stanislava Hábera Oskar ide do neba je akousi ságou rodiny, ktorá sa začína otcovraždou večne opitého otca svojim štrnásťročným synom, budúcim horárom Oskarom. Táto dráma pri ktorej syn ochránil matku vlastným telom pred opileckým atakom svojho otca, nakoniec vyusťuje v celoživotnú traumu samotného protagonistu.
   V príbehu dominuje metafora raskoľnikovského syndrómu - fenomén pocitu viny, trestu a odpustenia. A na druhej strane status dobra a zla, ktorý je architektonickým základom, v ktorom horár Oskar rieši svoju neuhasiteľnú túžbu po samoodpustení v tichu lesnej samoty modlitbou, v pokore a na kolenách - prostredníctvom transcedentálneho spojenia s Bohom - konaním dobrých skutkov. Touto vnútornou katarziou, dalo by sa povedať, si až nadpozemsky "hojí" vlastnú ranu, pocitom zosobneného zavrhnutia a spoločenskou rolou tzv. chybujúceho jedinca. Stotožnenie sa s týmto pocitom a jeho celkové nazeranie na bežnú realitu, nakoniec potom úplne mení a celkove determinuje aj jeho postoj k rodine, svetu a ľuďom v blízkom okolí.
   Film času a priestor viny a neviny deväťdesiatročného horára "nad hrobom" je nakoniec v Háberovej knihe iba "transferom" (médiom) senzibila, novinára Vaša, ktorý sprostredkováva túto jeho jedinečnú vnútornú spoveď tesne pred jeho fyzickou smrťou.
   Samotná technika literárneho stvárnenia tohto príbehu, ságy je retrospektívna so spomienkovými exkurzmi do skutočnej reality. Dielo, je čo do obsahu pomerne objemné a je hĺbkovou sondou do pocitov a konania človeka, ktorý si sám vymeral trest bez sudcu.
   Oskarová premena a náprava sa deje v rovine myslenia, pretože čím je jeho myšlienka ďalej od života, o to viac je abstraktnejšia. A najabstraktnejšia myšlienka je zároveň najžhavejšou a najvášnivejšou myšlienkou na Boha.
   Stanislav Háber v tejto knihe nastavil zrkadlo ľudskej kazuistike pádov a pozostalostnej energii, ktorá núti človeka bez pátosu a potlesku okoloidúcich, akýmsi spôsobom stále povstať z prachu zeme.
   Je to zaujímavé čítanie, na Slovensku pôvodne, i keď je tu medzi riadkami sem-tam cítiť "dych" F. M. Dostojevského. Pozorného čitateľa ale určite dielo zaujme a preto doporučujem knihu Stanislava Hábera - Oskar ide do neba - vydať.
   Ireney Baláž
   tajomník slovenského Pen Clubu
*
*
*
Posudok 2

Smelo už začiatkom týchto riadkov možno vysloviť úsudok, že rukopis románu Stanislava Hábera Oskar ide do neba je v slovenskej literatúre ojedinelý. Má viacero charakteristík, ktoré samé osebe by netvorili až takú výnimočnosť, silu získavajú až v synergickom, spoločnom účinkovaní.
   Román bez okolkov môžeme priradiť do kategórie biografických: protagonistom - hrdinom i antihrdinom, či časovo v opačnom slede, je Oskar. Mladík, ktorý si zabije otca, starostlivý horár, verný manžel, jednoduchý človek, niekedy až priveľký dobrák, bohabojný kresťan (presnejšie katolík)... starý muž, ktorý kľačí za senníkom a čaká na smrť ako na vykúpenie.
   Naratívny postup, ktorý si Háber zvolil, je vo svojej podstate statický. V retrospekcii rozpráva život neveľmi školovaného človeka. No v jeho podaní sa samotné odhaľovanie jednotlivostí stáva šúpaním cibuľoviny, aby sme sa dostali až k jadru, dopĺňaním mozaiky obyčajného, a predsa prebohatého života. Háber dokazuje, že aj život obyčajného človeka môže v sebe ukrývať protirečenia hodné Dostojevského spracovania témy o vine a treste. Háber Oskara nepoňal hlbokomyseľne, úvahovo, Oskar je "rpírodnou" a nekomplikovanou osobnosťou, ktorá však svoju vinu hlboko prežíva. Azda trochu zázračne a menej organicky zapôsobí na čitateľa Oskarovo vymodlené odvrátenie synovej smrti, ale s prižmúrením oka v rámci celkovej koncepcie je aj toto vybočenie zo zemitosti, ktorá je dotvorená i jazykovo, na hrane znesiteľnosti. Podobne vstupuje do príbehu ako vysvetlenie (nie nutne potrebné) genézy celého románu transfinitný prenos Oskarových myšlienok do vedomia reportéra Vaša. Transmiterom je aj v tomto prípade modlitba.
   O Háberovej knihe by sme mohli hovoriť aj ako o knihe zapodievajúcej sa hranicami viny a odpustenia, pričom odpustenie (alebo neodpustenie) hriechov Bohom je vlastne hlavnou líniou románu, ktorá sa končí (alebo začína) v románovom finále (a pred vstupom do rajskej záhrady).
   Napriek svojmu do istej miery náboženskému obsahu, nejde v prvom rade o literatúru náboženského razenia, ale o umelecké dielo univerzálne a pars ecellence. Pochopiteľne, smrť a kresťanská viera v znovuzrodenie v nejednom percipientovi našej masovej povizualizovanej kultúry môžu ako známe rekvizity aj menej hodnotných náboženských filmov evokovať sladkobôľne pocity. Háber sa však aj na tenkom ľade pohybuje profesionálne, i keď zjavne musí prijať obmedzenia vyplývajúce z kĺzavosti. Nástrahám lacných efektov sa ale úspešne vyhol. Román bravúrne doviedol až k poslednej bodke. Nikto nie je taký zlý, aby mu nemohlo byť odpustené. A to nie je iba kresťanské, ale všeobecné humanistické posolstvo.
   PhDr. Ľuboš Svetoň,
   spisovateľ a slovenský literárny kritik