V odhodenom kabáte nájdem

náhodné stretnutia s prepálenými

papierikmi sa hrá

vietor odnáša temné

myšlienky sa kotúľajú po líci

v podobe slaných pozdravov

jari sa už snežienky nedočkali

vykopali sa všetky staré

hriechy maľované na zrkadielka

naivne vyzerajúcich

snár zaklapol svoje listy

zelené babie leto vykúpané

potočiar otočil kohútikom

vytryskla tvoja neha

zradne ma stiahla do víru

kam sa uberám

tam pôjdem vždy sám

nie je nik

kto to vie že krik a stony

sú iba záchvevmi odchádzajúcej

hmoty sa lepia na všetky

idey aby ich vykrkvali

do zlatistej podoby

zapadnutého slnka

ktoré sa kotúľa oblohou

vyhodené z vrecák malých

šarvancov naháňa ich strach

to temné búšenie srdca

že predsa

že prišlo nahé krásne dievča

z ich snov

aby to bolo potom presne

naopak vstúpili znova prvýkrát

do kaluže zablátených smoliarov

ukradnutý deň

kam odišla si bosá

tak blízka chveje sa tvoje

ružové a aj tak vzdialená

ako mesiac na oblohe

chcem kúpiť všetky tvoje

pozemky a záložné práva

na lásku sa neopíja ani nebije sa

pre ňu lebo trvá aj keď my sme

odišli do iných vĺn sme ponorili svoje

telá odovzdáme telám

v dychtivých nádherách

roztiahnutých rukavičiek

zabudnutých na stole

všetko sa okolo neho krúti

zem hviezdy nebo

v kúpeľni mi svieti

tvoje oblé

dlane zapreté do kuchynskej linky

na ktorej rozvoniava milovanie

v silnej káve zrnká prezrádzajú

naše poznania

usadenina rúcania slonových

veží sa dotýkajú lúče

nikdy navždy nie sú

v tme ukryté parády

vyladených strún konania