Čas to tak rozhodol že sa archeológia opäť zmýlila

keď si ma vyhnala ráno z dverí len preto lebo môj

záujem o tvoju bielizeň ti nebol vôbec milý keďže

mysľou si už bola v práci a pri povinnostiach a rôznych

hlúpych udalostiach ktoré sú mi v takej chvíli keď sa

obliekaš ale úplne ukradnuté aj keď sa za to na mňa

hneváš dám si ťa ráno v práci ako tapetu na obrazovku

počítača a potom rozmýšľam či ťa tu niekto uvidí

takú zvodnú aká si bola hneď ráno pre mňa ty

a vietor zatiaľ rozfúkal listy z gaštanov v to jesenné ráno

keď si sa vybrala z bytu už opustená a tak ľahko sama

so svojimi ťaživými myšlienkami o svete a našom postoji

v ňom keď ja ťa prenasledujem svojou láskou opálený

do biela aby koža na mojom tele bola žeravá a stierala

ti z úst každodenný pustý rúž zaľúbený do teba

a natieraný tvojou vzrušujúcou rukou vo chvíli

keď sa mi do snov vlúpali banditi predstáv o tom

čo skrývaš tam hore pod sukňou kam práve v tejto

chvíli nedovidím aj keby som strašne chcel

a zalepenými očami skúšam vypúšťať k oblohe

svetelné signály z majáka mojich túžob

Ale ty zatiaľ ako predavačka z mäsiarne zatneš

do mojich útrob aby som sa cítil rovnako hlúpo

lebo byť objektom niekoho záujmu asi nemusí

byť rovnako každému príjemné kým ja to viem

že si rovnako étericky prísna ako hnedá kobyla

v stajni uviazaná hneď vedľa ligotavého porsche

kým v tunely dunia do ďaleka všetky vlaky sveta

a opäť ďalší muž stavia v ďalšej žene vlastného

trójskeho koňa ktorý ho prekvapene dobehne

práve vtedy keď naňho už zabudne vo svojej

ľahkosti mužského bytia na zemi

 zrazený sa zasa bude vzpierať aby sa postavil

priam do oblakov kam pofukujú všetky vetry

aby nám zakukleným mužom v uviazanom vreci

túžob povedali tvoje náhle nie ktoré tak reže rany

márnomyseľnosti schované pod posteľou

uloženou na dvore hneď vedľa haraburdia

na vyhodenie a zatuchnutých smetiakov

naplnených skysnutou zeleninou

táto kapusta ti je cudzia ohŕňaš nad ňou nos

kým mne sa škvarí vyfrézované srdce

pod autogénom oceľových dverí