to, čo bolo za zatvorenými očami
je už teraz von
už nieje nič skryté
som kdesi uprostred
vábia ma tie najjednoduchšie plytčiny
a desím sa ich
no čosi ma od nich odpútava
cítim to inak
(veď to čo sme poznali, by nás už nemalo zmiasť)

chcem sa posunúť ďalej
prerodiť sa
kráčať len tak, ľahko
nebáť sa vetra

ustrážiť si všetky pocity
pre ktoré sa mi zmenil svet
vidím zmysel, no neviem ho pomenovať

zrazu chcem jesť sneh, hodiť sa doň
oprieť sa o strom
zapáliť cigaretu
zahasiť ju
a nekráčať späť
chcem sa učiť a robiť prvé kroky

viem že musím ešte počkať
kým ustúpi posledná hmla
no som taká
som nahá