„Moja sloboda mi môže byť cieľom iba vtedy, ak mi je ním rovnako sloboda iných“

Jean-Paul Sartre

Tento príbeh sa odohrá v posledný augustový deň. Vraví si šestnásťročná Viera. Budem sa s rukami položenými pod bradou opierať o stenu letnej terasy obklopenej drevenou výplňou a budem sa mu smelo dívať do očí. Dokonca budem pôsobiť sebavedomo.

Keď má Viera dvadsaťdva, je zima a pôsobí sebavedomo. Náhody sa teda nestretajú. Nestretajú sa ani naplánované súradnice času a priestoru. Svet praští pod nánosmi ľadového snehu. Je zima. Viera kráča domov. Keďže si svoj život do tohto bodu predstavovala inak, než sa stal, brodí sa snehom a má obutú len jednu čižmu. Vierino svedomie pokrivkáva na ľavú nohu. Na tej má plážovú šľapku. Pred vchodom do domu jej však nikto neotvorí. Zatiaľ čo pravou nohou stojí pevne na zemi, ľavou rozkopáva stuhnutému snehuliakovi najmenšiu guľu. Potom si sadne na lavičku vedľa neho. Vo svojej empatii úplne stráca hlavu.

Barbara a Ivana na seba vzájomne pôsobia ako dve binárne opozície. Barbara má tie najdokonalejšie nohy na svete. A hoci sme ich doteraz nevideli, budeme veriť tomu, čo sa črtá pod obrysmi čiernych elegantných nohavíc. Ivana má nohy štyri. Dve uši, jeden jazyk, miluje prevažne sídliskových psov a rada hráva basketbal. Aj preto má štyri nohy. Začína sa oteplievať. Módne plátky práve ponúkajú nové kolekcie na leto a jeseň. Svet sa potom opäť na chvíľu zastaví. Viera v tomto príbehu nezohrá žiadnu rolu. Nevie sa rozhodnúť, či je 0 alebo 1tka, a keďže si nemôže spomenúť na iné čísla, bude mať všetky mesiace, v ktorých sa nevyskytuje hláska r, na to, aby z kombinácií, ktoré sa jej rozvetvujú v hlave, vyvodila svoju funkciu. September ju zastihne nepripravenú.

-Ty ešte nie si hotová? A čo si čítala celý svoj život?- pýta sa September, ktorý na Vieru ešte vždy tlačí z ľavého boku jej stredovej osi. Kdesi medzi letom a zimou. Viera si napráva chrbticu a v praskote jej stavcov sa ho snaží umlčať. Všetky očakávania Septembra, že si spolu vyrazia do klubu literárnych fanatikov a fanatičiek, sa automaticky prepadajú do budúceho roka.

Barbara a Ivana majú plnú hlavu kníh. Viera si v tej svojej značí prvú 0. Je jeseň, Viera ešte nemá dvadsaťdva, ale v hlave má predstavu obrovskej diery. Sebavedomie má teda rovnako nulové. Špúli ústočka a nad pivom sa tvári chápavo. Už pred tromi rokmi to však prestalo fungovať. Deň po tom, ako ju pravda kopne do zle nalíčenej neviny, si prečíta Sartrovu filozofiu. Nula v jej hlave sa začne pomaly rozmazávať do vodorovných šmúh. Na displeji definitívne preblikne číslo 22.

-Ak Barbara a Ivana na seba pôsobia binárne a ak majú jednu spoločnú a rovnako rozvinutú schopnosť binárne na mňa pôsobiť, aké čísla im potom prisúdiť?- pýta sa už úplne dopletená Viera. Svoju funkciu už dávno prestala riešiť. Po štyroch mesiacoch si už ani neuvedomuje, keď si natiera ľavú polovicu tela lekárskou vazelínou, aby tak svoje odhalené časti uchránila pred najväčšími mrazmi. Pravú dlaň má však večne dolepenú. Pod vrstvou, ktorú nejde zmyť, zabúda, že kedysi mala hmat. Že veci sa dali uchopiť, že ich mohla zovrieť v dlani a opäť pustiť na slobodu. Ľudia, ktorých sa snaží rozpoznať dotykom, sa od nej nevedia odlepiť. Má ich na dlani už peknú kôpku a ťahá ich so sebou. Obmedzujú Vieru v jej slobodnom rozlete a ona zasa obmedzuje ich. Ľudia na dlani ju prosia, aby s tým niečo robila. Viera pozbiera všetky sily a sliny v tele a pľuvne na nich. Na každého človeka zvlášť. Precízne. Ľudia na dlani sa pošmyknú na jej pľuvanci a vzápätí sa vo vazelíne ocitajú až po krk. Ledva dýchajú. Vypleštenými očami sa snažia Vieru odhovoriť od podobných pokusov.

Barbara a Ivana vypliešťajú na seba svoje rovnako vydesené oči. Už mesiace dopredu očakávajú nový rok, ktorý má byť úplným protikladom toho predchádzajúceho. Keď odbije polnoc, spia a za nič na svete si na druhý deň ráno nemôžu spomenúť, aký bol starý rok. Preto nevedia, čo môžu čakať.

Viera čaká na svoje vysnívané leto. Ľuďom na ruke ukazuje svet zo svojej perspektívy. Tí odvracajú tváre a v tichu sa modlia za slobodu. Viera netuší, ako ich presvedčiť o svojich kvalitách. Uteká do lekárne, v ktorej si pred pár mesiacmi kúpila zaručene kvalitný produkt: HONIVÝ ZÁZRAK a lekárničke ukazuje výsledný efekt. Tá jej spod pultu podáva krabičku žiletiek so slovami -je mi to ľúto, nepomôžem vám, skúste kontaktovať priamo výrobcu-. Viera beží domov, po ceste sa jej roztrhne podrážka na čižme a do vnútra jej natečie ľadová voda. Je jej zima už na obe nohy. Na krabičke od vazelíny si prečíta: made in china. Pozerá na nápis, pozerá na žiletky. Spojitosť nenachádza. Potom si spomenie, že zakaždým keď si kúpila nové oblečenie z číňaku, omínali ju tie ich nezrozumiteľnými znakmi pokreslené visačky. Zubami otvára krabičku so žiletkami. Ich kvetinový názov Vieru nachvíľu popletie.

Barbara a Ivana sa dožívajú jari. Prvé jarné lúče v ich zreničkách odhalia ešte väčšiu priepasť. Viere oči zozelenejú. Snaží sa nájsť spojitosť, no nenachádza odpovede.

Sústredí sa na pohyby žuvacích svalov, ktoré koordinuje jazykom. Otvára oba obaly. Žiletku posunie na okraj stola a vloží si ju medzi pery. Vydesení ľudia na dlani upadajú do bezvedomia. Viera si neustále v hlave opakuje: nemožnosti sa dajú prekročiť - nemožnosti sa dajú prekročiť - nemožnosti sa da - zareže. Pravé oko, ako jediný spoľahlivý indikátor situácie, sa vyhovára na astigmatizmus. Reže ďalej. Z raniek na perách jej po brade stekajú prvé kvapky krvi. Vypľuje žiletku a olíže si pery. Vazelína teraz vyzerá ako zle nakrájaný aspik. Jednému človeku odrezala vlasy. Inak sa situácia nezmenila.

Barbara a Ivana tiež zmenili účes. Strih a farbu. Viera nevie v opozícii ktorej by sa cítila svojskejšie, preto si vlasy vyholí dohola. Ľudia v jej okolí si nevedia na novú situáciu zvyknúť, a preto si navzájom pohládzajú svoje dlhé vlasy.

-Môže v sebe jedna veličina zahŕňať naraz aj vlastnosť 0 aj vlastnosť 1?- pýta sa Viera, sama stále niekde na rozhraní. -Čo účinkuje proti vazelíne? Čo účinkuje proti vazelíne?- -Vyjeb sa na to, vyjeb sa na to.– - konštruktívne odpovede sa teda nedostavujú.

-Musíš sa to naučiť.- vraví Ivana Barbare. -Nauč sa vlastnosť číslo 1 a budeš ako ja.- -V kombinatoriku neverím.- vraví Barbara, ktorá zabudla používať všetky minulé časy. Viere sa opäť nepozdáva ani jedna z možností. Nula v jej hlave už stratila akýkoľvek identifikovateľný tvar. Jednotka sa nie a nie dostaviť.

Ľudia na dlani sa snažia zachrániť sa za každú cenu.

Zrazu je marec.

-Cieľ je rovnaký, ale cesty sú úplne protichodné.- ozrejmuje si Viera. Kým dospeje k tejto vete, dvaja ľudia na jej ruke zomrú. Viera si uvedomuje, že ďalej to takto nejde. Nevie však, čo by bolo najlepšie urobiť. Čím viac slov v sebe nachádza, tým viac sa stáva slobodnejšou. Jej sloboda je však úplne prepojená s neslobodou ľudí na jej dlani. Čím menej slov bude Viera produkovať, tým slobodnejšie sa budú ľudia na jej ruke cítiť. Tým horšie sa bude cítiť ona. Pri ďalšom pokuse zbaviť sa ich mechanickým spôsobom si Viera doreže prsty.

-Som rada, že som nula- vraví Barbara blažene. -Som rada, že som jednotka- vraví Ivana rovnako spokojne. Viera by chcela byť ako ony a nenávidí preto seba aj ich. Ľudia na ruke sú na Vieru nepríčetne nasratí, ale nekomunikujú s ňou. V tom tichu si Viera opäť iba skladá slová a príčiny a ľuďom na dlani sa veľmi priťaží.

-Je také dôležité vybrať si? Ale ak si nevyberiem, čo ak si aj tak vyberiem? Svoje myšlienky však neviem zastaviť, neviem si nemyslieť. Neviem, ale nemôžem vedieť.- Viera hľadí na seba v odraze okna, za ktorým je noc a nemôže prestať myslieť. Nemôže spať. Rozmýšľa, ako zachráni život ľuďom na jej dlani. A to práve nesmie.

Barbara vraví Ivane -Mali by sme si pomáhať, ak nám na nás záleží- Ivana neváha a rozdá polovicu svojej opozície. Barbara si hovie v prázdnote svojej nuly.

-Niektoré veci sa nezmenia. Nebudem čakať na smrť vo svojej nečinnosti.- Viera naposledy triezvo uvažuje a s výkrikom sa vrhá do deväťposchodovej tmy. O dva dni nato sa ľudia odlepujú z Vierinej dlane. Úplne nahí vbiehajú medzi prvé jarné kvety.

12. marca 2010

19:42