Stál som na ulici a počúval, ako sa ľudia rozprávajú. Nad hlavami nám svietilo okrúhle a oslepujúce slnko. Hodiny na námestí, do ktorého ústila ulica, ukazovali pár minút po tretej. Okolo mňa prebehli dve deti, hrajúce sa na naháňačku. Ich rýchlosť nasledoval hlas ich mamy, aby si dávali pozor a nepotkli sa...

Možno dnes len proste nemám svoj deň. Stav, aký zažil každý určite niekoľkokrát vo svojom živote. Nič sa nedarí, na nič sa neviete sústrediť, usmievate sa v nevhodnej chvíli, a vážnu tvár máte v tých najnevhodnejších situáciách. Na križovatkách svieti len červená, alebo sa aspoň tvoria zápchy, v obchode si vyberiete najpomalší rad pri pokladni...

Aj keď neviem. Neviem, pretože dnes to bolo iné. Na semaforoch svietili všetky farby, nemal som problém sústrediť sa na prácu, všetko sa mi darilo, a pri pokladni akoby zázrakom nikoho nebolo. Možno to bolo len tým malým oblakom..
Od rána ma totiž dnes sprevádza malý oblak. Skôr obláčik. Šedý, a sledujúci každý môj krok. Zjavil sa hneď ráno, ako som vstal a posadil sa na posteli. Najprv som si myslel, že je to len dôsledok rozospatosti. No keď sa nestratil ani po osviežujúcej sprche, ani po ľadovom čaji a raňajkách, prestalo sa mi to páčiť.

Ako prvá mi napadla halucinácia. Možno som sa počas noci zbláznil, všetky stresy z práce a súkromného života, všetky negatívne príspevky z televíznych novín, hrozivé scény z brutálnych filmov, depresívne skladby z romantickej rozhlasovej stanice, a usmievajúce sa umelé blondíny z pornočasopisov na benzínových pumpách a vo výkladoch novinových stánkov, možno všetko toto a ešte mnoho ďalších vecí, spôsobilo moje zbláznenie. Halucinogénna schizofrénia. Manio-depresivita vo svojej "down" fáze? Emotívno-citová deprivácia? Nie. Nie, nie. Proste nie. Už len samotný fakt, že dokážem o tom s janou mysľou uvažovať, je dôkazom, že šedý obláčik pri mne nie je výsledkom patologických zmien mojej psychiky.

Ale tak čo je potom?

Stojím na ulici a počúvam, ako sa ľudia rozprávajú. Počujem každé slovo, každú slabiku ľudí, ktorí okolo mňa kráčajú. Korpulentný pán oproti sa snaží zapôsobiť na svoju spoluidúcu kolegyňu slizkým vtipom. Dve babičky, navzájom sa podopierajúce, sa pomalým a rozvážnym hlasom rozprávajú o svojich vnučkách, ktoré pôjdu na jeseň prvý krát do školy. Traja tínedžeri sa navzájom prekrikrujú, a rozprávajú o vnadách speváčok istej dievčenskej kapely, o úspechoch ich obľúbeného futbalového klubu, a o tom, kto vyfajčil najviac cigariet. Objímajúca sa dvojica nevraví nič. Dvojica biznismenov rozpráva v číslach. Smutná pani, elegantná štyridsiatnička s nádhernými hodinkami, povedala slzou, ktorá sa jej drží na okraji mihalníc, viac než množstvom viet.

Zaráža ma, prečo to všetko počujem. A tiež, prečo si nikto nevšíma môj oblak. Nikto sa za mnou neotočil, ani raz, nikto sa ma na nič nespýtal.

Nedokážem sa pohnúť z miesta. Stojím na ulici, a nohy mi náhle oťaželi. Chcem spraviť krok. Aspoň jeden. Aspoň o kúsok sa posunúť ďalej.

Nejde to...

 
 
 

Sobotňajšie vydanie novín prinieslo na titulke článok o zvláštnom úkaze. Podľa vyjadrenia niektorých svedkov sa v poobedňajším hodinách pohyboval po meste zvlášty šedý oblak, ktorý sa po tom, ako náhle ostal stáť v strede jednej ulice v centre mesta, rozplynul.