Vstal som v noci z postele
a díval som sa chvíľu do tmy.
Počul som len tlkot svojho srdca.
Cez poodhrnutý záves som videl 
oranžovo-žlté svetlá lámp.

Chcel som ísť na záchod,
ale nevládal som sa postaviť.
Mal som chuť napiť sa,
ale nevládal som načiahnuť ruku
a vziať zo stola pohár s džúsom. 

Tak som ostal sedieť.
Mierne som sa triasol.
Od chladu. Okná veľmi netesnia.
Nevládal som ani premýšľať.
A predsa - tak strašne som to chcel
vedieť.

Chcel som ovládnuť hnev,
ktorý začal vo mne pulzovať.
Bez príčiny.
Ruka sa mi pomaly začala triasť
a navreli mi žily.
Čelo mi pokryli vrásky
plné zlosti.
Svaly mi pomaly začali
tvrdnúť, a oddeľovať sa od
kostí.
Zrýchlil sa mi dych.

Okno sa rozsypalo na dlážku.
Okolo úlomkov skla v ráme
začal vnikať vzduch.
Načo vlastne máme
hviezdy?
A mesiac?
A stromy s lístím?
Aby sme si boli istí?
Čím? Sami sebou?
Alebo si mám byť istý Tebou?
Kde si? Kde bývaš?
Na nebi? To odtiaľ sa na nás
akože dívaš?
A strašne sa bavíš na tom,
ako sa zmietame medzi
pochybnosťou, vierou a príkazmi?
Dokáž mi
že si.

Alebo Ti mám ja dokázať,
že nie si?

 

Miesto sprostej vety
o tom, že Ti verím,
pôjdem natrhať kvety.
A potrhané Ti ich hodím
pred dvere.
Prepáč, ale v tomto štádiu
ma to už vôbec neserie...