Nahý stojím pred zrkadlom. Vidím každý záhyb môjho tela a ducha. Okolo mna je len vzduch a pokojná samota.
Potichu skúmam každú zmenu, čo udiala sa od minula. S menšou obavou sa dívam do svojich očí, či radosť sa v nich už minula. Nie, ešte mi z nej kúsok ostalo. Aj keď je trochu iná, ako tá minulá..
Potom mi skĺzne zrak na pás. Mám pocit, že som trochu schudol. Ale možno si to len navrávam. Viem, zahrávať sa s váhou je nebezpečné (náhle diéty či prejedanie). No občas sa s ňou napriek tomu zahrávam..
Teraz moje vlasy. Pridali či uberajú mi z krásy? :) Asi ani jedno ani druhé. Krása ľudí nie je vo vlasoch. Je v kráse úsmevu. Keď sa Adam usmial na Evu.. A neskôr spomedzi (všetkých) hlasov bezpečne rozoznal šepot jej (rozpustených) vlasov.
Pohľadom som ďalej skúmal svoje ruky. More citu v nich ešte ostalo. Keď ťa raz nájdem, budú len tvoje..nastálo..
Teraz moje lono - - aký názov poézia používa? On? Ono? :) Viem, že raz sa on a ona - - naše loná - v láske spoja, a zaspíme v objatí.. A zobudíme sa ráno nahí, možno oblečení do ranného svitu - ak vytiahneme rolety..
Posledný pohľad venujem svojim perám. Mnohokrát vyčarili úsmev, mnohokrát ho ukradli..
Ako fajn, že výťahy dnes majú zrkadlá, pomyslel som si, keď zastavil. Vystúpil som a zamieril k dverám svojho bytu.
Je to strašně upovídané, a pak ty "rýmy" (mají to být rýmy?) typu "minula/minulá", "hlasov/vlasov", "ostalo/nastálo"...
Nene, tady je forma na překážku myšlence.
Je to strašně upovídané, a pak ty "rýmy" (mají to být rýmy?) typu "minula/minulá", "hlasov/vlasov", "ostalo/nastálo"... Nene, tady je forma na překážku myšlence.