.... laskou opitý ....

Prečo moje ústa nemlčali,
aké to slová, čo vytvorili,
v minulosti sa stratili,
budúcnosť znamenať mali,
stratil sa ich význam vo vetre času,
kým plnili sme nimi našu čašu,
pili sme z nej obaja,
nápoj lásky priamo z raja.

Keď mlčanie za nás hovorí,
stačí dotýkať sa pohľadmi,
vtedy slová netreba,
nehcem žiť viac bez teba.

Otázky sa vynárajú,
obraz minulosti mi dávajú,
či neskoro je pýtať sa,
vraj to ľudské je, mýliť sa,
si pre mňa voda živá,
čo životu chuť a vôňu dáva.

Spoznávať ťa viac každým dňom,
bohatstvo v tebe objavil som,
tažko je ho vzdať sa iba tak,
vraj kto chce milovať,
musí o lásku bojovať,
nestačí iba brať,
treba aj opätovať.

Oči dvíham k nebu,
s prosbou o lásku a nehu,
v srdci tvojom iný miesto mňa,
a ja minulosťou borím sa,
zoči voči prítomnosti nachádzam,
že krutej realite sa vzdávam.

Veď život o tom je,
čo prežívame a cítime,
na to čo bolo viac nemyslíme,
pravdu v živote o nás,
na cestách lemovaných z más,
človek k človeku priamy má byť,
no kvôli strachu bojí sa žiť.

Tvoj život má podobu jasnú,
k človeku čo lásku ti dáva,
vedie tvoja cesta ku šťastiu,
láskaná pravou láskou a nehou,
šťastným chcem byť spolu s tebou,
no teraz iba priateľom stať sa,
čo otvoreným vie byť a nebáť sa ...