Deň ako dych starca
kráti sa a stráca
predlžujú sa iba tiene
čudné mosty do jesene

Stromom sa možno prisní
že je vietor na nich prísny
že ich spev podľa nôt
zamenil za šepot

ktorým budú spomínať
ako vyzerá jarná krajina
Občas sa ozve tichý ston
keď zomrie stromu strom

A človek iba žasne
keď vidí námet básne
v dreve zakliaty
hotový zaň úctou zaplatiť

za to čo nás učia
Keď jeden padá
iný ho chytá do náručia