Psycho vyšiel zo svojho domu s prehrávačom na ušiach. Do sluchovodov sa mu valila tisícka tónov za minútu, nový Napalm Death proste zabíjal! V duche jedine nadával na nejakú posratú komisiu európskej únie, ktorá určila hranicu hluku v sluchátkach na takú nizku úroveň, že bolo aj cez maximálnu hlasitosť počuť hluk prechádzajúceho busu. „Idiotskí starci!“ vystrelilo Psychovi z úst, pričom to kúpil náhodne prechádzajúci dedko rovno do zmraštenej tváre. Podľa zrýchleného kroku geriatrickej vzorky pripomínajúcu skôr útek zdochíňajúcej korytnačky bolo hneď jasné, kto je pánom ulice. „Chcem zomrieť hluchý, do piče! Čo sa do mňa starajú! Za chvíľu nám do hlavy naprášia čípy a budeme tu pobehovať po svete ako kontrolované bábky! Ten Orwell mal veru pravdu.“

Zahol za roh, pričom novinový stánok mu okamžite nahral myšlienku kúpiť si cigarety. Neuvedomil si, že má na ušiach hluk a tak svoju prosbu priam zavrešťal na nič netušiacu mladú predavačku lúštiacu si so sklopenou hlavou pod stolom krížovku. Reakcia nedala dlho čakať. Štart raketoplánu Columbia 47 bol oproti jej výskoku a následným udretím hlavy do poličky plnej cigaretových kartónov len detskou hrou na pieskovisku.

„Tebe to snáď jebe!“ vychrsla rovnako rýchlo, ako sa jej pustil pramienok sýto červenej krvi cez jej krásne plavovlasé kadere.

Psycho nevedel čo skôr. V tichosti duše mu bolo do smiechu, ale oprate situácie hneď zobrala do rúk tá dobrá časť jeho povahy:

„Čo bľačíš ako keby som na Teba hodil kamión s panelmi! Som nechcel, né!“ ukončil svoju nežnú omluvu paródovaním reči bratislavskej odnože slovenskej populácie, ktorú tak z duše nenávidel.  

„Ty si čistý kokot!“ neuniesla Andrea bremeno svojej výchovy a tisícinou sekundy poslala omluvu svojim rodičom a uslintanému farárovi, ktorí to s jej výchovou v rannej mladosti proste nezvládli.

„Počúvaj, fakt soráč“ vybľafol Psycho jemnejšie a preradil zo štvorky na trojku. Svoju omluvu znásobil vybratím polepenej vreckovky od sopľov domiešaných s vytrúseným tabakom na znak pomoci blížnemu svojmu. To však nemala dotyčná zbadať, pretože tá zaradila z dvojky rovno do päťky, tak ako to nežné pohlavie občas dokáže:

„Vystrel odtiaľto ty debilko, lebo ty rozkopem tu tvoju deravú hlavu do tvaru pyramídy.“

„Oki, oki. Fakt ma to serie, príď na panáka do Číny, budem tam chvíľu sedieť. Zoberiem Ti.“

„Ty si snáď spadol z ajfelofky rovno pod rozbehnuty japonský rýchlik, nie? Keby som mala aj od smädu zdochnúť, nepriblížim sa k tvojej čiernej aure ani na pätnásť kilometrov. Tomu ver ty debilko.“

Psycho usúdil, že novej prezývke sa asi do konca života nevyhne. Vycúval teda z tieňa stánku, opĺzlostí, krvi a pozitívnej energie a došiel ten kus do Číny aj bez opojnej chuti fajčiva vo svojich ústach, kde sa mu už hojne udomácňovala paradentóza.

Túto sídliskovú krčmu, prezývanú Čína vďaka umiestneniu v dlhom sídliskovom paneláku pripomínajúceho čínsky múr, mal rád. Jej majiteľ sa nesnažil ísť v duchu moderných kapitalistických pubov plných dreva a falošného kameňa. Ťažkú socialistickú atmosféru v plnej kráse vytvarali umakartové stoly so železnými nohami, chladná dlaždicová podlaha a špinavé zaprášené zelené žalúzie na oknách. Sadol si a pingel Ďuro mu obratom doniesol pifko.

„Tak jak se vede pane Malakete?“ zažartoval krčmár.

„Ale idem dnes večer do rachoty. A včera nám zakázali ako barmanom za pultom popíjať. Vraj sme mali posledný víkend osemdesiat štyri čiaročiek“.

„Ale veď na tej diskotéke robíte siedmi a to je v poho, nie?“

„Myslím ako len ja, Majo a Vlado.“

„Ufff, krásna prácička. Dukátiky sa len tak sypú a ešte ideš tri dni za sebou domov s krmivom v palici, hehe.“

„Nóó, skončil prasiatkám raj“ povzdychol Psycho a vytrúbil pifó na ex.

„A dones ešte jedno ty prašivý skunk!“ nenechal svoj vytrýbený humor Psycho nadarmo pospávať pričom na tvári vystrúhal gangsterský ksicht toho najväčšieho zabijáka divokého západu. Chýbalo už len pribiť na stenu zväčšeninu jeho podobizne. Potom by snáď aj Ďuro doniesol další kúsok s rešpektom. Ale nie! Ten sa dorútil nielen s dalším pivným mokom ale aj s nekonečnou témou mníšok tretieho rádu Ezechjelovho:

„Vieš koho som včera omrdal?“

„Veď ty nesúložiš, nie? Vravel si, že už tie trapné pohyby nebudeš nikdy vykonávať, že ti to pripadá detinské a smiešne...“

„Ale yesterday bola maxivýnimka. Tomu ver!“

„Tak to vysyp, lebo som už vlhký! A neber do huby slovíčko výnimka, pretože ty každý týžden nájdeš minimálne jednú obeť pre tvoje prasácke sexuálne chúťky.“

„Ty si ale debilko...“

To už ale Psycho nevnímal tok Ďuriho slovného prívalu, pretože začal premýšľať, či je táto doba skutočne taká multimediálna, keď už aj Ďuro vie jeho novú prezývku.

„... no a hádzala jedného panáka za druhým...“

„Odkiaľ vieš moju novú prezývku?“ vyštekol Psycho a zastavil tak oblizujúceho sa Ďura.

„Ty si dnes fakt nejaký Jožko Mimóza, skutočne Ti efektne straší vo veži. Mohol by si chodiť z mesta do mesta ako putovný živý vzor idiota.“

„Óóó, vyberaný vkus pána dôležitého“ ukončil debatu Psycho.

A potom tie pivá začal prekladať poldecákmi borovičky. Postupne sa mu zatmelo v gebuli. Alkohol si ho omotal, ako had svoju obeť. Videl Andreu mihnúť sa za oknom ako odchádza z práce. Vypotácal sa opitým krokom z Číny, niečo na ňu zachrčal a potom spadol na bicykle zaseknuté v stojane pred krčmou. Konečne ho tá železná skulptúra s tisíckou kolies pustila zo svojich pázúrov a dostatočne ukojená ho hodila svojmu bratovi špinavému chodníku, ktorý si ho ochotne prevzal tvrdým bozkom. Otočila sa na pád jeho vychudnutej telesnej schránky. Veľkodušne mu darovala sekundový pohľad a dalej ladne kráčala do púšte sídliska. A potom mu volali z práce kde je, že tam už dávno mal byť. A potom mu volal aj sám šéf „vrah“ osobne. A potom ho Psycho poslal do piče aj z celou jeho kokotskou robotou. Vrah nevedel, či sa mu sníva alebo čo sa deje. Ešte hodnú chvíľku na to čumel do mobilu, z ktorého ešte pred pár sekundami padal vodopád Psychových nenávystných slov. Lial sa mu do ucha a rozbíjal to jeho frajerské ego namysleného kapitalistu na márne kúsky. To ego mysliace si, že keď dá niekomu sedem tisíc na výplatu, padnú všetci pred ním na kolená. Všetci možno áno, ale Psycho nie. Ten už totiž spokojne spal pod stolom a moč ho príjemne hrial na nohavicach medzi nohami.