Dostala som do cesty dušu odvážnej bytosti, ktorá vo mne videla všetko to dobré, čo som sa snažila radšej skrývať a ktorá verila že ma pozná. Pripomenul mi veľa vecí a pocitov. Venoval mi zrkadielko, ktoré znázorňovalo moje  "ja" vždy keď som sa doň pozrela. Videla som ho - také neisté. Snažila som sa toto zrkadielko chrániť. Jeho krásu, obetavosť a krehkosť. Jeho lásku.
No časom sa môj obraz v zrkadielku zahmlil... nezmenil sa, len sa zhmlil. A ja som už nevidela svoje oči, úsmev a už som sa doň nechcela pozerať. Tak som zrkadielko zabalila a odložila. Denne som ho kontrolovala, či je celé, nepoškriabané, no nepozerala som sa doň. Keď som chcela, rozplakala som sa... Vedela som, že zrkadielko patrí niekomu inému. Len darca to nevedel. Dúfala som, že sa to zmení. Neskôr však iba, že sa dá vrátiť neporušené. No zrkadielko sa rozbilo a čriepky sa zabodli do darcu ...